Legenda o štvrtom "T"

 Starnúci majster duchovného života dal svojim najbystrejším učňom poslednú úlohu. Mali sa pokúsiť nájsť slovíčko, ktoré by dokonale zodpovedalo otázku: Čo mám hovoriť pri modlitbe, aby som našiel pokoj? Pomôcka znela – začína sa na písmeno „T“.

Každý vliezol do svojej cely a pohrúžil sa do rozjímania. Po dlhom čase sa pred mudrca na smrteľnej posteli odvážil predstúpiť prvý žiak. Slovo, s ktorým vyrukoval, bolo TERAZ.

„V modlitbe je dôležité, aby sme sa netrápili nad minulými nezdarmi,“ argumentoval, „a takisto, aby sme svoju myseľ nesužovali problémami, ktoré nám hrozia zajtra. Podstata je prítomnosť, len nad ňou máme moc. Ustavične opakujme TERAZ, a dosiahneme vnútornú rovnováhu. Veď len TERAZ skutočne žijeme, len TERAZ rozhodujeme o svojej budúcnosti...“

Ešte neskončil a učiteľ ani nestihol otvoriť ústa, keď dobehol ďalší.

„TU! TU je to slovo!“ spustil nadšene, „Mnohí zatvrdilo veria, že šťastní by boli niekde inde. V poriadnej rodine, medzi láskavejšími ľuďmi, preč od všetkých oplanov, za výhodnejších životných podmienok... Vytvoria si ideál, ktorý nikdy nedosiahnu, a tak nevdojak umocňujú svoj smútok. V modlitbe treba prestať snívať. Dookola hovorme TU a nechajme sa ním unášať a zavládne v nás mier.“

Šedivý starec bez pohybu počúval, akoby ani nedýchal. Obaja učni sa na jeho tvári snažili vyčítať aspoň náznak spokojnosti či nesúhlasu, no nedalo sa. Do ticha izby vbehol tretí.

„Prišiel som na to! Pri modlitbe netreba vravieť nič. Stačí mlčať. TICHO je slovo, ktoré hľadáme. Vtedy získame duševné naplnenie, keď prestaneme bľabotať naše nekonečné prosby a odriekavať naučené frázy, keď prestaneme svoju myseľ zamestnávať akýmikoľvek myšlienkami, a zostaneme TICHO. Navonok aj vnútri. TICHO.“

Víťazoslávne sa vypol pred majstrom, lebo sa zazdalo, že konečne chce niečo povedať. Kŕčovito sa mu zodvihla horná pera a namiesto hlasu sa ozval chrapľavý zdĺhavý posledný výdych. Všetci traja v tom napätí akoby zamrzli a až na druhý deň sa začali hádať, kto mal pravdu.

Neboli by na to prišli do smrti, keby sa počas pohrebu milovaného učiteľa nestala podivuhodná udalosť. Len čo sa rozlúčili s mŕtvym telom a zakrývajúc slzy spoločne pozdvihli oči k nebu, očarila ich neobyčajná hviezda. Šokovalo ich, že sa hýbe. Neváhali ani okamih, vykročili a predlhé dni a noci putovali na západ.

Zastavili sa až pri horskej jaskynke, v ktorej neznáma žena chovala v náručí svoje prvé dieťa. Hviezda sa stratila a oni pochopili, že sú v cieli. Zahľadeli sa na chlapca a pochopili, že každý z nich mal kúsok pravdy, ale žiaden ju nevystihol celú. Strhli si prikrývky z hláv, padli na kolená a vedno vyriekli jediné slovíčko: TY.

Prvýkrát uverejnené v časopise Boromeo 2/2005. 

Ilustračné foto: inetrnet