Máme sa fajn

Vynorila sa mi v mysli jedna spomienka z detstva. Mal som hádam do desať rokov a práve som sa vrátil domov z pionierskeho tábora. Nespomínam si z ktorého, či z Bardejovských Kúpeľov alebo z Kysaku – Brezie alebo dokonca zo Sniny – Vihorlat. Pravdepodobne som tam bol so svojou staršou sestrou. Do táborov sme chodievali takmer každé leto. Trvali dva týždne. Na žiadnom turnuse nesmeli chýbať dva rituály spájajúce deti a rodičov. Tým prvým bola návšteva, na ktorú sme sa ohromne tešili. Otec a mama nás prišli skontrolovať, prihodili nejaké sladkosti a vreckové. Uistilo nás to, že k nim ešte patríme. Keď nás opäť opúšťali, v očiach sa nám zaligotala aj nejedná slza. Druhý rituál spočíval v poslaní pohľadnice alebo listu. Telefonovať sme netelefonovali, pretože sme doma nemali telefón. Teda, ešte raz: Odišli sme do tábora na dva týždne. Po siedmych dňoch nás prišli pozrieť. O dva-tri dni neskôr sme odoslali poštu, ktorá domov dorazila o ďalšie dva-tri dni a o ďalšie dva-tri dni sme domov dorazili my.

Nebudem tu z hĺbky svojej pamäte vyťahovať všetky zážitky. Ako sme varili na otvorenom ohni zeleninovú polievku. Ako ani jeden deň nezačal bez spoločnej rannej rozcvičky. Ako sme zažívali prvé letné lásky. Ako sme pravidelne absolvovali jednodňový výlet na Duklu a do Tokajíka. Ako som si za pár halierov kúpil gofry so šľahačkou alebo hranolky s kečupom a považoval som to za vrchol stravy. Ako sme si donekonečna pospevovali donekonečna hranú pieseň z táborového rozhlasu „Fero, o, o, o, náš spolužiak Fero-o-o-o...“. Ako sme mrzli vo vode v šťastí, že sa kúpeme. Ako sme sa fotili a horlivo zbierali podpisy od členov svojho oddielu. Ako sme si aj adresy povymieňali a potom sme si dopisovali. Veru, mal som zopár takýchto priateľov na diaľku. Ale nechcem to tu všetko rozvádzať, len pripomeniem, že dvadsať rokov dozadu poslanie listu čosi znamenalo, čosi, čo ani sto esemesiek, erpečiek či imejlov nikdy nenahradí.

Práve listu sa týka táto moja spomienka. Vrátili sme sa domov a oco sa vypytoval, ako bolo. Mal v rukách dopis, ktorý sme mu poslali, ktorý prišiel také dva-tri dni pred nami. V ňom bola jedna veta: „Máme sa tu dobre.“ (Alebo: „Mám sa tu dobre.“ Zase tú pamäť až takú dokonalú nemám.) A práve túto vetu mi oco vyčítal. Že vraj prečo som to napísal takto, že čo to vlastne znamená, že dá sa to aj inými slovami, pestrejšie, konkrétnejšie, proste spustil taký meditatívno-náučný prejav. Napríklad „máme sa fajn“ sme podľa neho mohli napísať, doslova túto alternatívu navrhoval. Presne si pamätám, že som veľmi dobre rozumel, čo tým mieni, a trochu ma mrzelo, že som nedokázal byť originálnejší. Tu spomienka končí a som za ňu svojmu podvedomiu vďačný. Až teraz som si uvedomil, že práve otec mi dal prvú lekciu kreatívneho písania!

Pred polrokom ma šokoval jeden spolužiak zo základnej školy na ročníkovom stretnutí. „Chýba mi tvoj oco,“ takto ku mne prehovoril medzi štyrmi očami. A hneď aj vysvetlil: „Vieš, vždy, keď som ho stretol a rozprávali sme sa, a ja som niečo povedal, napríklad, že dačo sa mi nepáči lebo to a to, on vždy zareagoval, že dobre, ale keď sa na to pozrieme z druhej strany, tak...“ Teda, môj spolužiak spomínal na môjho otca ako na niekoho, kto mu stále ukazoval iný pohľad na vec. Znenazdania mi pomenoval čosi, čo som sám tušil, čo sám prežívam a o čo sa vytrvalo pokúšam, čo ma fascinuje a napĺňa až do tej miery, že mi niekedy dokonca škodí, no nikdy som si neuvedomil súvislosť s výchovou či génmi po svojom otcovi.

Dnes by sa dožil 62 rokov. Verím, že ten iný svet už našiel.