O siedmej matke

Stál som s Michalom na železničnej stanici Valle Aurelia, vracal som sa domov po poslednom dni semestra, on po skúške, oslávili sme to kinom. Pomedzi čakajúcich cestujúcich sa k nám blížil prívrženec orientálneho hnutia, ľahko rozpoznateľný sukňou kardinálskej farby, na nose a medzi očami mal nanesenú žltkastú farbu. Mladý chlapec. S dvoma knihami v rukách oslovoval posedávajúcich i postávajúcich, sem-tam odvracali zrak, sem-tam s ním prehodili pár slov.

„Hare Krišna,“ dorazil k nám.

„Hare Krišna,“ pozdravil som ho na znak chute do rozhovoru. Hej, viem, že takýto pozdrav do úst katolíka veľmi nepatrí.

Hneď som naňho s úsmevom spustil, že som si zopár ich kníh už kúpil, bolo to pred pár rokmi v Prešove pred supermarketom, a že som si z nich aj čítal.

„Prichádza vlak,“ poznamenal.

Nenechal som sa odbiť.

„Dočítal som sa, že každý človek má sedem matiek.“

Prikyvoval.

Trochu som si to pamätal, nebol však čas na bližší rozbor: 1. rodná matka, 2. guruova manželka, 3. manželka kňaza, 4. manželka kráľa, 5. zdravotná sestra, 6. zem a 7. krava. Logika poslednej položky v zozname je jednoduchá: Tak, ako nás kŕmi mliekom rodná matka, keď sme dojčatá, tak nás kŕmi mliekom krava, keď vyrastieme. Ako potom môžeme zabíjať a jesť hovädzie mäso? Veď tým by sme zabíjali vlastnú matku! Takouto argumentáciou obhajujú svoje vegetariánstvo stúpenci tohto hinduistického hnutia preneseného do západného sveta predovšetkým Jeho Svätosťou Bhaktivedantom Swami Prabhupadom (na obr.). V istej dedine v prešovskom okrese ich možno nájsť a dozvedieť sa viac. Sú veľmi priateľskí a prívetiví.

„Dočítal som sa, že krava je naša matka,“ pokračoval som smerom k usmievajúcemu sa mladíkovi.

„Áno, pre mňa je, ja tomu verím,“ cúval, pretože vlak už dorazil na nástupište, a smeroval k dverám. Zamrzelo ma, že práve vtedy talianski železničiari ukázali, že vedia byť aj presní.

„Hm, povero te...,“ dodal som s úsmevom, čím som chcel povedať, že mi ho je tak trochu ľúto. 

A on už len úsmevom odpovedal. Veľmi by ma zaujímala debata ďalej.

Z času na čas ku mne podobné knihy dorazia, aj Bhagavadgíta, aj Budhove odkazy, aj Dalajláma, nehovoriac o slovenskom nadšencovi Robertovi Bielikovi. Východné myslenie obohacuje, pomáha vidieť duchovné veci z úplne iných perspektív, a neraz aj z hlbšia než mnohé texty duchovnej literatúry od kresťanských autorov. Len škoda, že fascináciou orientu neraz popierame vlastnú identitu, že otrockou snahou o inakosť a vzdorom voči tradičným náboženským schémam západu, prehliadame bohatstvo, ktoré máme, ktoré je v nás.

Ak chceme ísť k Bohu, môžeme ísť cez východ, ale len vtedy, ak zostaneme verní západu. Kráčanie bez západu, alebo zámerne proti nemu, v snahe o dosiahnutie dokonalosti, je pochybné samo v sebe. Dalajláma to v Prahe podľa zápiskov Tomáša Halíka potvrdil, len zapálení poslucháči azda nechceli jeho slová práve počuť: Neexperimentujte s náboženskosťou, nesmerujte na východ, keď sa vám zdá, že je to v móde, zoberte vážne to, čo máte, v čom ste boli vychovaní, tu začnite cestu k Bohu... Vzájomný rešpekt a úcta áno, ešte viac snaha o pochopenie. Ale zrada seba samého, svojich predkov, svojej histórie, to nie.

Vystúpili sme na stanici La Giustiniana. Na nej zasa pravidelne postávajú bratia a sestry svedkovia so Strážnou vežou a s Prebuďte sa! v rukách. Nepredávajú, darujú. Pri nich sa mnohokrát zastavil Ľubo, len do teologických debát sa im po niekoľkých otázkach už veľmi nechcelo.

foto: internet