2. augusta 2014

Film o tom, čo v ňom nie je


Sedel som s priateľom v kine a namiesto pozerania úvodných trailerov sme si navzájom dávali tipy na pozerateľné filmy. Zvlášť som mu odporučil argentínsky Tajomstvo v ich očiach (2009).




„V tom filme je všetko – vynikajúca kamera, krimi zápletka, napätie, originálne priateľstvo, alkohol, trochu filozofie, láska, šokujúci záver. Hovorím ti, je tam všetko.“

„A je tam niečo, čo tam nie je?“ utrúsil z mosta do prosta Vlado, vypínajúc si mobil pred začiatkom premietania.

Zdanlivo paradoxná otázka nám vyvolala úsmev na tvári, no zároveň je azda najvýstižnejšou recenziou na víťaza Oskara za cudzojazyčný film v roku 2010.

Samotný režisér v bonusovom materiáli na DVD (v talianskej distribúcii) povie, že najdôležitejšie vo filme je to, o čom sa nehovorí. Divák počúva, ale nestačí, aby počúval. Divák sa díva, ale nestačí, aby sa díval. Divák „vyciťuje“ a až vtedy vniká do príbehu.

Lásku, nekompromisnú, hoci neartikulovanú, možno „vycítiť“ od prvej scény, avšak je potrebných 124 minút na plátne, 30 rokov v živote a dôchodok, ktorý nudí natoľko, aby protagonista siahol po písacom stroji a začal písať román na základe skutočnej udalosti znásilnenia mladej ženy, s ktorou ako mladý právnik mal do činenia kedysi dávno, ale dodnes mu nevypadla z hlavy. Táto krutá vražda, tento dôchodok, tento román, ktorý začína ťukať do stroja, ktorému nefunguje malé písané „a“, a zvlášť neortodoxný záver (ktorý diváka prekvapí, no vzápätí si uvedomí, že ho počas filmu mohol bezpečne „vycítiť“) Benjamínovi otvorí vlastné oči a on konečne dešifruje v očiach svojej bývalej šéfky Ireny tajomstvo, ktoré mu zúfalo vykrikovali, len jeho slepota a zbabelosť mu bránili v neho uveriť.

Románovú predlohu z pera argentínskeho spisovateľa Eduarda Sacheriho som si prečítal v talianskom preklade. Záver: film je lepší než kniha. Niekoľkonásobne. Tri momenty: Prvý, vypočúvaniu vraha Benjamínom na súde vo filme asistuje Irena, v knihe kolega Pablo. Žena sa pre danú scénu javí ako omnoho vhodnejšia. Druhý, v knihe chýba Pablov prejav o vášni, ktorý do príbehu vsunul meditatívno-filozofický rozmer. Tretí, rozdielnosť koncového rozuzlenia – v knihe šokuje, ale skončí, vo filme šokuje viac a ani neskončí. Konkrétnejšími poznámkami by som ubližoval potenciálnemu divákovi, čo v úmysle nemám.

Film odporúčam tým, ktorí sa už prejedli schematických hollywoodských blockbusterov a pochopili, že kvalitný filmový zážitok je možné a niekedy nutné hľadať v inojazykovej a inokultúrnej oblasti, povedzme v Dánsku, alebo – ako v tomto prípade – v Argentíne. Takto sa ocitnú v inej realite, ktorá im potvrdí, že strieborné plátno ponúka ešte neobmedzený počet možností ako znázorniť život.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára