4. marca 2010

Čokoládový zajac za zmŕtvychvstanie

Daniel má po dvadsiatke a odmalička žije v ústavnej starostlivosti pre mentálne postihnutých. Pravidelne s ním mávam teologické dišputy na hodinách náboženstva.

Naposledy sme spoločne pozerali recitál Credo. Pochádza z produkcie bývalých narkomanov a narkomaniek Komunity Cenacolo a prvýkrát ho predstavili na festivale Festa della vita v talianskom Saluzze minulé leto. Scenár nesie názov podľa Apoštolského vyznania viery, ktoré pre vystúpenie nahovorila zakladateľka Matka Elvíra. Na začiatku s
ú Adam a Eva pokúšaní hadom, dej sa cez výber známych biblických príbehov dostane až k Ježišovej Veľkej Noci. Pre krátkosť času som video preklikal a pustil až pribíjanie na kríž.


„Ale to nie je skutočný Ježiš, to je len herec,“ protestuje Daniel.


„Jasné, že to je len herec, ale presne nám ukazuje, čo Ježiš zažil,“ snažím sa zmierniť jeho pochybnosti.


„Veľmi dobre to hrá,“ stupňuje svoje prežívanie Daniel, „nikto by to nevedel tak dobre zahrať, nikto na svete.“ Herec na kríži amatérsky predstiera bolesť, otvára ústa v snahe verne kopírovať na playback pustené posledné Ježišove slová a napokon vydýchne.


„To je skutočná krv, to nie je akože...,“ môj spoludivák nemôže odlepiť oči od obrazovky. Nekomentujem.


„Ale on vstane z mŕtvych,“ pokojne vyhlási.


„Nevstane,“ protestujem. Nechápavo na mňa pozrie.


„Vstane, stavme sa.“


„Nevstane, stavme sa.“


„O čo?“


„Ty povedz.“


Po chvíľkovom zadumaní a koktaní zo seba vypustí:
„Ak vstane z mŕtvych, donesiete mi čokoládového zajaca.“


„Dobre, ruku na to. Prebi.“


Sústredene čakáme.


„Aha, nevstal, už je koniec, už je pochovaný, vypni televízor,“ pokúšam sa predčasne ukončiť predstavenie. „Veď už je v hrobe, daj mi ovládač, prehral si.“


„Nieee... Čakaj!“ Zámena vykania a tykania je u Daniela v emočnom napätí bežná.


A vtedy príde tá veta:


„Ježiš predsa nie je taký hlúpy, aby nevstal z mŕtvych.“


Stíchnem. Ježiš sa o chvíľu zjaví v bielom rúchu za majestátnej hudby a víťazoslávnej Danielovej radosti. A ja vtláčam jeho argument do svojej mysle tak, aby z nej už nikdy nevypadol.


foto: archív autora, mladifest.com

2 komentáre:

  1. naozaj je plny cistej viery, ktoru uz my malokedy zazijeme... Ci? :-) Dakujem Petrik :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ak nebudete ako deti nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva...
    deti skôr dokážu prežívať situácie, ktoré sú im predstierané ako mi dospelí o to viac deti hendikepované, ešte sa nám treba od nich veľmi veľa učiť...

    OdpovedaťOdstrániť