Otče náš za nás

25. júl 2010: 17. nedeľa v Cezročnom období

Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno moje, príď kráľovstvo moje, buď vôľa moja ako v nebi tak i na zemi, chlieb môj každodenný daj mi dnes a odpusť mi moje viny, aj keď ja neodpúšťam svojim vinníkom, a neuveď ma do chudoby, ale zbav ma každej choroby. Amen.

Ako by vyzerala modlitba Otče náš, keby sme si ju naformulovali po svojom? Na čo myslíme vo svojom vnútri, keď Modlitbu Pána odriekame pri omši alebo doma pred spaním? Lukáš nám dnes predstavuje kratšiu verziu, než je Matúšova, ktorá sa stala hlavnou kresťanskou modlitbou.

Abraháma najprv prosí za Sodomčanov. Z päťdesiatich spravodlivých to patriarcha „stiahne“ na desiatich. Na prvý pohľad sa zdá, že Abrahám prehovára Boha, že akoby zmenil Božie rozhodnutie zničiť hriešne mestá. V skutočnosti však svojou pokornou a zároveň drzou modlitbou Boha nemení, ale spoznáva. Najvyšší Pán v jeho očiach prestáva byť zlostným trestajúcim sudcom, ktorý by kvôli zlým zahubil aj dobrých, ale odhaľuje sa ako milosrdný Otec, ktorý kvôli hŕstke spravodlivých uchráni aj tisícky hriešnych. Abrahám v modlitbe dosahuje po čom túži, pretože nepýta nič pre seba, ale modlí sa za ľud. Vieme, že Sodoma a okolité mestá budú nakoniec aj tak zničené po odchode Lota. Nenašlo sa tam ani tých desať či dokonca jeden spravodlivý?

Postup Ježišovej školy modlitby podľa evanjeliového úryvku je nasledovný: Najprv sa Ježiš modlí sám. Potom na žiadosť učeníkov im predstavuje znenie modlitby. Po tretie, uvádza príklad dvoch priateľov. A nakoniec, povzbudzuje k vytrvalosti. Minipríbeh o polnočnej návšteve nabáda nielen k neodbytnosti, ale predovšetkým nám predstavuje úmysel prosby. Priateľ žobrajúci o tri chleby ich nechce sám pre seba, ale pre tretieho, ktorému po únavnej ceste nemá čo ponúknuť. Aj Abrahám aj táto postava boli vypočutí, lebo nepýtali pre seba a nenechali sa odbiť. Modlitba, „ktorú nám Ježiš dal ako vzor každej modlitby“ nemohla byť formulovaná v jednotnom čísle. Tak by bola sebeckou, nehľadela by na potreby druhých a stala by sa „nevypočuteľnou“. Egoizmom nielenže si sotva niečo vymodlíme, ale dokonca blokujeme Božej milosti vstúpiť do svojho života.

Pri vyslovovaní Otče náša nenechajme našu myseľ blúdiť a už vôbec nech neuviazne v našom sebectve. Odovzdajme v nej potreby našich blížnych: Keď pýtam len pre seba, nedostane nikto. Keď pýtam pre druhého, dostane on aj ja.