Neobvyklý výrok dnes čítame v Liste Hebrejom, ktorý cituje starozákonnú knihu Príslovia: „koho Pán miluje, toho tresce“. Kresťanstvo nás skôr učí o Bohu, ktorý miluje, a preto odpúšťa a aj najväčšiemu hriešnikovi zmýva vinu a dáva novú šancu. Ako zlúčiť obraz Boha odpúšťajúceho s Bohom trestajúcim? Ako môže milovať a trestať zároveň?
Pôvodný text Nového zákona nám odhaľuje, že slovenské sloveso „tresce“ je prekladom gréckeho „paideuo“, ktoré má spoločný koreň s podstatným meno „paideia“ nachádzajúcim sa o dva riadky vyššie: „nepohŕdaj Pánovou výchovou“. To isté slovo používa Pilát v Lukášovom evanjeliu pri súdnom procese s Ježišom, keď dvakrát navrhuje veľkňazom a rozvášnenému davu: „Potrestám ho a prepustím.“ Akoby to znamenalo – dám mu príučka, poučím ho, dám mu pár výchovných a môže ísť. Pavol zase v Jeruzaleme povie: „vychovaný som bol v tomto meste“. Ako tretí si pripomeňme List Títovi: „Veď sa zjavila Božia milosť na spásu všetkým ľuďom a vychováva nás, aby sme sa zriekli bezbožnosti a svetských žiadostí...“ V Apokalypse napokon čítame rovnako ako v dnešnom texte: „Ja karhám a trescem, ktorých milujem. Buď teda horlivý a rob pokánie.“ Zisťujeme, že výchova v novozákonných spisoch v sebe zahŕňa prvok trestania. Formácia detí a mládeže sa bez odmeňovania za dobro a trestania za zlo nezaobíde, podobné pravidlá platia v Ježišovej škole viery. Brána do Božieho kráľovstva je úzka, vstup doň od nás vyžaduje disciplínu a obetu, nie dovolenkovú pohodlnosť.
Tu sa nám otvára nový pohľad na „Božie tresty“. Možno takto vnímam chorobu, ktorú mi prednedávnom diagnostikovali. Alebo prírodné či dopravné katastrofy chápem ako prejavy Božieho zdvihnutého prstu voči skazenému svetu. Vlastné neúspechy vo vzťahoch alebo v zamestnaní vo mne takisto môžu vzbudzovať pocit, že Boh je so mnou nespokojný a tak mi to dáva najavo. Ak je toto všetko Boží trest, nemal by som ho chápať ako výraz jeho lásky a výchovy, než jeho hnevu voči nám? Ak je súženie pochádza od Boha, nie je to „last call“ – posledný zúfalý pokus jeho lásky o pritiahnutie človeka k sebe? Ježiš nás varuje pred definitívnym trestom – „tam bude plač a škrípanie zubami“. Takto dobrý a odpúšťajúci Boh trestá vtedy, keď vyčerpá všetky možnosti. Nemali by sme niektoré negatívne skúsenosti nášho života vnímať ako snahu Boha vychovávať nás a privádzať nás k duchovnej dokonalosti?
Druhou témou, ktorá sa nám tu ponúka, je používanie trestov v ľudskej spoločnosti. Je trest smrti morálne prípustný alebo nie? A čo fyzické tresty – je potrebný ústavný zákon, ktorý by chránil deti pred bitkou a ubližovaním zo strany rodičov? Ak nemožno sankciovať telesne, ako to potom robiť? Nepôsobí psychický nátlak a vydieranie omnoho nepriaznivejšie na zdravú výchovu? Dostatok otázok pre psychológov, morálnych teológov a filozofov i pre politikov. Z hľadiska Božieho slova – berúc do úvahy našu výchovu predovšetkým v rodinách, školách a ďalších inštitúciách – povedzme jednu zásadu: Prv než sa pýtaš, či potrestať dieťa alebo nie (a ako ho potrestať), polož si otázku, či ho miluješ, či tento trest bude prejavom tvojej lásky a či bude dôležitý v jeho výchove. Netrestáme svoje deti len kvôli pokazenej nálade alebo únave, ktorú sme si priniesli z práce? Nekompenzujeme takto len svoj hnev, ktorý máme na seba, na manžela alebo na rodičov? Nie je naša prísnosť len znakom, že nemáme chuť sa im venovať? Nezabúdame pritom na dôležitejšiu dvojičku trestu, ktorou je odmena? Chyby sa dopúšťam vtedy, ak na jedno alebo druhé zabúdam, alebo ak nimi preháňam. Je potrebné nájsť súlad.
Ak sa nám v skutočnostiach, ktoré vnímame ako Božie tresty, podarí objavovať jeho vychovávajúcu lásku, viac sa s Bohom zblížime. Ak deťom prejavíme viac našej pozornosti a lásky namiesto bezhlavého trestania, vychováme z nich lepších ľudí.
ilustračné foto: internet
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára