Film bez divákov

Konečne som bol sám v kine.

Na slovensko-česko-poľského Jánošíka som bol pred rokom so štyrmi cudzími spoludivákmi. Zaľúbený párik sedel na najvyššom najvzdialenejšom najtmavšom mieste vzadu. Pár radov pred nimi sa s obrovskými pukancami uvelebili otec s hádam desaťročným synom. Ja som driemal pred nimi. Na filme ma vtedy zaujali iba poetické obrazy prírody – zasnežená krajina, zelené lesy, rozoraná pôda. Pamätám si, ako som dumal nad tým, ako sa cíti muž vedľa svojho dieťaťa pri pozeraní scén, kvôli ktorým ho opečiatkovali MP 15.

Posledného Ramba nepamätám kedy som si bol pozrieť s bratom a kamarátom. Sadli sme si do jedného z predných radov. Klimatizácia bola vypnutá, potili sme sa. Reproduktory fungovali azda na maximum, pri masových prestrelkách sme išli ohluchnúť. Sylvester Stallone ako scenárista a režisér neprekvapil ani myšlienkou, ani dramatizáciou, ani vizuálnymi efektmi. Po filme sme pochopili, prečo nik ďalší sa k nám nepridal.

Vo štvrtok sa mi konečne podarilo byť v kine sám. Potreboval som zabiť tri hodiny v Košiciach. Mal som na výber – buď sa budem túlať z obchodu do obchodu a narážať do stoviek ľudí harašiacich predvianočným nakupovaním a určite sa mi nepodarí odolať a vyhodím desiatky eur na neviem čo, alebo si kúpim lístok do kina za päťku a pukance s kolou za trojku a hádam aj „umelecký zážitok“ sa dostaví. Brigádnička za pokladňou mi so šibalským pohľadom otočila monitor pred oči: „Kde chcete sedieť?“ Pozrel som na 97 neoznačených sedadiel, hoci som vedel, že ani jedno sa ešte nebude červenať, pretože na monitore pred kinom, kde som si našiel tento jediný film, ktorý čo chvíľa začínal a končil presne vtedy, keď som sa mal stretnúť so známym, som zistil, že sa premieta v Sále G, počet voľných miest je 97 nielen na toto premietanie, ale aj na niekoľko ďalších, preto som mladej predavačke pohotovo odvetil: „Presne uprostred.“ „Tu?“ ešte si overovala, či budem spokojný. „Dúfam, že mi ho niekto neobsadí.“ Pousmiali sme sa. Brigádničky pri pukancoch tiež nemali čo robiť, hneď sa potešili, že majú zákazníka. Cez týždeň o pol piatej. Tá, čo mi vydala drobné, si popri tom čítala zo skrípt. „Čo to za obrázky študujete?“ nedalo mi nevyzvedať sa pri pohľade na kresby buniek či molekúl. Obrátila sa mi chrbtom, že niečo robí, nechápal som, prečo hneď neodpovedá, možno mi nerozumela alebo sa zahanbila. Až po tipujem šiestich sekundách z nej vyšlo: „Zápočet...“ Zmohol som sa na: „Treba, treba...“ Posledná privyrábajúca študentka ma čakala pred Sálou G. Mlčky som jej podal lístok, mlčky odtrhla ústrižok a mlčky mi ho vrátila. Slávnostne som vošiel cez dvere roztvorené dokorán.

Privítala ma hlasná hudba z rádia. Sadol som si presne do svojho radu a na svoje sedadlo. Mal som pokušenie modliť sa, aby nikto neprišiel. Nebolo potrebné. Ujo premietač ma videl. Najprv mi pustil niekoľko reklám, medzi ktorými nechýbali vianočné gýčovinky mobilných operátorov. Potom mi ponúkol niekoľko upútaviek na novinky v kinách. Zlatý ujo. Čo ak by som odišiel, prišlo by mi zle alebo by som dostal súrny telefonát, premietal by aj naďalej? V niekdajšej dobe takéto vymoženosti neboli. Koľkokrát som mrzol pred kulturákom a modlil sa, len aby niekto prišiel, lebo minimálne desiati sme museli zaplatiť, aby teta bola ochotná spustiť premietanie. Spomínam si na korunové vstupenky, neskôr dvoj, potom to bolo za šesť, myslím, že sa cena vyšplhala na dvanásť, ba až dvadsať, až napokon obecné kino skrachovalo. Už dávno nevídať tetu, ako vylepuje do vitrínky nové plagáty, ktoré som pravidelne preskúmaval cestou do a z kostola. Už ju nevídať, ako na železničnej stanici s dvoma zelenými puzdrami, v ktorých sa prenášali filmové kotúče, čaká na vlak, aby ich vymenila za ďalšie. To bola doba.

O tej dobe bol aj film. Dej sa v ňom odohráva začiatkom osemdesiatych rokov. Keď 146 minútová dráma končila záberom, na ktorom hlavná postava Antonín Rusnak pomaly vstupuje do vody, aby skoncoval so svojim sebatrýznením, prial som si, aby po strihu film pokračoval ďalej. Aby dopovedal. Nie vysvetlil, lebo charaktery postáv boli vykreslené zrozumiteľne, a to, čo vysvetlené nebolo, ani nechcelo byť a ani sa nedá vysvetliť – tá deštruktívna sila v človeku, to hľadanie východiska z beznádeje ešte vo väčšej beznádeji, tá chorobnosť ľudských pováh a postojov v normálnosti života, ten sebazničujúci boj o vlastné šťastie... Len jedna jediná otázka mi dunela v hlave pri záverečných titulkoch, pri otváraní dverí von zo Sály G, lebo nikto ich neotvoril, ako to býva zvykom pri predstaveniach, akoby tam na mňa zabudli, a tá otázka je zásadná: Kto je dobrý?

Názov filmu je geniálny. Pouta znamenajú väzbu, posilňujúci vzťah, potrebnú blízkosť medzi človekom a človekom, no zároveň označujú obmedzenie, neslobodu, zviazanosť, ktorá bráni voľne dýchať. Pri emočnom vypätí má Antonín problémy práve s dychom, zadúša sa, musí si pomáhať papierovým sáčkom. Ako príslušník Štátnej bezpečnosti žijúci v dokonalom povinnom bezdetnom manželstve je vnútorne zožieraný vlastným životom. Posadne ho šialená túžba po mladej žene. Klára je milenka ženatého Tomáša. Stretávajú sa v byte režimom netolerovaného spisovateľa, ktorý sa pasuje do roly odbojníka, no pre vlastné výhody poskytuje svojmu „riadiacemu orgánu“ Antonínovi Rusnakovi informácie – aj o Kláre a jej milencovi, ktorý tiež „podvracia republiku“. Sú to putá, ktoré ľudí spájajú, v tom dobrom slova zmysle aj v zlom. Sú to putá, ktoré Antonín nasadí svojmu kolegovi a najbližšiemu priateľovi Martinovi (stvárnený Lukášom Latinákom akoby hrajúcom samého seba), keď vytuší zradu z jeho strany, a priviaže ho k stromu v opustenom lese (a divák sa už nedozvie, čo sa s ním udialo následne). Sú to putá, akési neviditeľné, neodstrániteľné, v podobe spoločenského systému, bezradostného osudu či seba samého a svojej zloby, ktoré Antonína dovedú k samovražde. Ponáranie sa do pokojného jazera, sprevádzané jeho vnútorným monológom, v momente, keď už iba hlava zostáva na vzduchu, sa presvetlí do nepozerateľného jasu. Avšak, čo film nedopovie, je: Kto je dobrý? Čo film neukáže, je jas v duši človeka, čistotu, dobrotu, tej tam v podstate niet, u chlapov vôbec, u žien len náznakovo. Ak bol toto úmysel tvorcov, podaril sa.

Spočiatku si ešte možno myslieť, že film chce predniesť nevtieravú obhajobu pracovníka ŠtB, predstavením ho ako obete svojho zamestnania, ktoré ho nudí a nenapĺňa. Lenže pod skafandrom jeho funkcie sa nenachádza ľudskosť či citlivosť, ale naopak. Vo vnútri je ešte horší ako navonok, jeho zlomyseľná vypočítavá bezcitnosť ho postupne odkrýva ako patologickú beštiu. Tu sa nedopátrame odpovede na otázku o vine: Môže režim za to, že boli takí zlí ľudia alebo môžu ľudia za to, že bol taký zlý režim?

Druhé posolstvo snímky môžeme vidieť v spochybnení niekdajších nepriateľov štátu a porevolučných hrdinov. Aj tí nejakým spôsobom kolaborovali ako spisovateľ Veselý. Jeho bezúhonnosť sa v závere rozbije na márne kúsky. Aj on sa nepohne zo zajatia vlastnej mysle, ktorá mu seba samého vytvára ako hrdinu, ale divák v ňom objavuje stratu psychického zdravia...

„Viděl, jak si ho měří shora / oko nedočkavého orla. / Viděl sám sebe jako štěne / pod okem bloudit opuštěně.“ Štvorveršie z pera Jana Zábrany si náhodne tajní zaľúbenci prečítajú v knihe z bohatej spisovateľovej knižnice. V tomto motte autor scenára ukryl hlavnú myšlienku: Nesloboda robí z človeka monštrum a najhoršia forma neslobody je zajatie sebou samým, svojim narcizmom a zlobou. Teda opravujem – film nie je o tej dobe. Film je o temne v ľudskej duši, ktorému dala tamtá doba vzniknúť, ale ktoré dokáže vypučať v ktorejkoľvek inej dobe, aj v dnešnej.

Byť sám v kine nie je tragédia, skôr zážitok. Skutočnou tragédiou je človek bez srdca.

foto: flickr.com, pouta-film.cz