Tie isté Vianoce

12. december 2010: Tretia adventná nedeľa

Aká je vianočná nočná mora každého dieťaťa? Že príde pod stromček, rozbalí svoj darček a nájde v ňom: ponožky také isté ako pred rokom, sveter taký istý ako pred rokom, knihu takú istú ako pred rokom, škatuľu s hrami takú istú ako pred rokom, a ešte zopár drobností, všetko také isté ako pred rokom.

Neznesieme mať stále rovnaké veci. Niekoho viac, iného menej, ale každého aspoň trochu trápi nespokojnosť s tým, čo má. Neprestaneme túžiť po inom – novom svetri, modernejších topánkach, elegantnejšom aute. Stáva sa, že by sme vymenili aj zamestnanie, alebo stačilo by šéfa, dakedy rodičov alebo manžela, či najradšej celý svet. Aj Boh by sa nám zišiel inakší.

Ján sa vo väzení dozvedá o Ježišových zázračných skutkoch, preto sa pýta „ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Mt 11,3) a odpoveďou je mu opäť iba zvesť o Ježišových zázračných skutkoch. Proroci predpovedali, že v dňoch Mesiáša „sa roztvoria oči slepých a uši hluchých sa otvoria... sťa jeleň bude skákať chromý a jazyk nemého zaplesá“ (Iz 35, 5-6), lenže Ján jednako pochybuje. Čo iné by chcel počuť? Aké iné správy by ho utvrdili o tom, že Ježiš je „ten, ktorý má prísť“? Akého Mesiáša si vlastne predstavoval? Azda chcel zažiť naplnenie aj ďalšieho proroctva – „pánovi vyslobodení sa vrátia, s jasotom prídu na Sion“ (Iz 35,10). Veď, aký to je Mesiáš, ktorý nechá svojho najväčšieho a najbližšieho proroka uväzneného v žalári? Ján sotva tušil, že svojou mučeníckou smrťou predznamená mučenícku smrť Ježiša, jeho rozhodujúci mesiášsky čin.

Čítaním nasledujúcich Matúšových riadkov spoznávame Ježišovu ostrú reč adresovanú večne nespokojným súčasníkom. Na Jána hovorili, že „je posadnutý zlým duchom“, pretože „nejedol a nepil“ (v. 18). Ježiš zase jedol a pil, preto si vyslúžil titul „pažravec a pijan“ (v. 19). „Toto pokolenie“ sa podobá deťom (v. 16-17), „ktoré sa vždy chcú hrať nejakú inú hru než tú, ktorú im navrhujú ich kamaráti“ (The New Jerome Biblical Commentary, 74). Ako deti nespokojné so svojimi hračkami – takí sú ľudia, hundrajúci na asketického Jána a vyčítaví voči neasketickému Ježišovi – takí sme dodnes, nespokojní so svojou Cirkvou, jej predstavenými, ani so samým Bohom. Na iných miestach nám evanjelium dáva detí za vzor hodný nasledovania, tu stoja ako negatívne prirovnanie!

Hľadajme poučenie u starých. To je dilema – čo má priniesť Ježiško babke a dedkovi? Ponožky, papuče, posteľné obliečky, uterák, hygienické potreby... Všetko už majú, nič ďalšie nepotrebujú, a vlastne, čokoľvek dostanú, vždy to uložia na bezpečné miesto do skrine, a používať budú naďalej len veci staré. Domovy dôchodcov sú plné nenoseného oblečenia, s ktorým si zamestnanci po úmrtí klientov nevedia rady – vyhodiť, veď je to nové? Teda, starí ľudia už nemajú túžbu po inom? Zdá sa, že práve naopak. Túžia po tom istom. Prejavuje sa to na skromnosti v používaní hmotných vecí, ale ešte viac v ich neprestajnom vnútornom želaní vidieť „tých istých“ – teda deti a vnúčatá, najbližších príbuzných a potomstvo. Aspoň vidieť, zriedka potrebujú veľké slová. Namiesto darčekov pod stromček by omnoho viac uvítali, keby ich rodina navštívila o jedenkrát za rok častejšie.

Aká je vianočná nočná mora starého človeka? Že príde pod stromček, rozbalí svoj darček a nájde v ňom: krásne nové topánky, výborný kabát, nablýskanú sadu hrncov, obrovský televízor a plno plno ďalších drahôt. Preľakne sa, že toto dostal preto, aby celý nastávajúci rok mal čo robiť a nikto za ním nemusel cestovať.

Vianoce sú pre nás návratom k tomu istému a božechráň, aby boli niečím iným! K tej istej rodine, ku kaprovi, k tým istým domácim zvykom, k Tichej noci, k tej istej kresťanskej tradícii, k obradom, k dlhému radu na spoveď, k omši, k polnočnej, k betlehemskému príbehu, k pastierom, ku koledníkom, k Cirkvi, k Ježiškovi v jasliach, k Bohu a k sebe samým. Nie, nemá zmysel „čakať iného“. 

ilustračné foto: internet