(koncept adventnej kázne na tému Cnosť spravodlivosti)
Na túto hodinu angličtiny Oto nerád spomína. Cez prestávku sa pobil so spolužiakom, ktorý mu odmieta vrátiť požičané cédečko. Profesorka mu dala pätorku z písomky v domnienke, že opisoval, i keď v skutočnosti iní opisovali od neho. Zo vzdoru sa provokačne začal hrať s mobilom, za čo si vyslúžil písomné pokarhanie a hrozí mu dvojka zo správania.
Na príklade zo strednej školy si môžeme predstaviť čnosť spravodlivosti. Jej známa definícia pochádza od Ulpiana, rímskeho právnika z 3. storočia – „dať každému, čo mu patrí“. Katechizmus Katolíckej cirkvi za predmet tohto imperatívu dosadzuje na jednej strane Boha a na druhej blížneho. „Spravodlivosť voči ľuďom robí človeka schopným, aby rešpektoval práva každého a vnášal do ľudských vzťahov súlad, ktorý podporuje primeraný postoj voči ľuďom a voči spoločnému dobru.“ (KKC 1807) Práve takto chápaná morálna čnosť spravodlivosti bola v epizóde s Otom trojnásobne porušená. Jednotlivé prípady sa vzťahujú na tri formy spravodlivosti – komutatívnu, distributívnu a legálnu.
Oto svojmu spolužiakovi požičal obľúbené cédečko. Ústna dohoda znela, že po týždni mu ho vráti. Ubehol už mesiac, a Oto svoj majetok ešte stále nemá späť. Spolužiak sa najprv vyhováral a najnovšie Otovu požiadavku ignoruje. Oto sa prestal ovládať a vyvolal bitku.
Človek ma právo dať svoj majetok inému človekovi. Ten má potom povinnosť zaplatiť, vrátiť ho alebo kompenzovať iným spôsobom podľa dohodnutých pravidiel. Výnimkou sú nezištné dary. Plnenie záväzkov, dodržiavanie zmlúv a vzájomných dohôd v súkromných, pracovných a ekonomických vzťahoch, férovosť a pod. chápeme ako uplatňovanie komutatívnej (výmennej, zmluvnej) spravodlivosti. Oto využil svoje právo požičať, za čo očakával povinnosť vrátiť. Keďže k tomu nedošlo, bola tu jeho spolužiakom porušená táto forma spravodlivosti.
Oto sa svedomito pripravil na písomku. Učiteľke sa nepozdával jeho dobrý výsledok v porovnaní s predchádzajúcimi známkami, preto ho obvinila z odpisovania od spolužiakov a ohodnotila ho päťkou. Na druhej strane práve spolužiaci, ktorí od Ota opisovali, dostali jednotky. Jeho obhajobu učiteľka nebrala vážne.
Distributívna spravodlivosť je čnosťou autorít vo vzťahu k nižšie postaveným – napr. štátna správa vo vzťahu k občanom. Táto čnosť požaduje od vedenia rovnaké zaobchádzanie s podriadenými, ktorí sú si rovní či rovnoprávni. Vyučujúca pri známkovaní nezachovala túto formu spravodlivosti, neprávom ukrivdila nevinnému a odmenila podvádzajúcich. Je dôležité rozlíšiť, či tak urobila na základe vlastných sympatií k jednotlivým žiakom alebo v naivnom (neoverenom) presvedčení, že koná správne.
Oto vedel, že školský poriadok zakazuje používanie mobilných telefónov počas vyučovania. Vedome a opakovane porušil túto normu, za čo mu právom náleží trest – písomné pokarhanie a návrh na dvojku zo správania.
Tretia forma spravodlivosti sa týka vzťahu človeka k celku (resp. k autorite, ktorá celok zastupuje). V najširšom zmysle znamená poslušnosť voči zákonu. Hraničným momentom je zákon, ktorý požaduje niečo, čo je v rozpore so svedomím jednotlivca. Vtedy má právo na pasívny odpor. V ostatných okolnostiach je jeho povinnosťou uložené normy zachovávať. Svojim nerešpektovaním školského poriadku tak Oto porušil legálnu (zákonnú) spravodlivosť, za čo je oprávnene potrestaný.
Morálnu kauzu zo školského prostredia môžeme preniesť na prostredie rodinné, pracovné či občiansko-spoločenské i medzinárodné. Doma rozlíšime vzťahy medzi jednotlivými členmi (dohody medzi súrodencami) od vzťahov rodičov k deťom (vyvážený prístup k jednotlivým synom a dcéram) a detí k rodičom (poslušnosť a úcta). V zamestnaní vznikajú súkromné vzťahy medzi spolupracovníkmi, medzi vedením podnikov a zamestnancami a naopak. Na občiansko-spoločenskej rovine môžeme pokračovať analogicky vo vzťahoch medzi fyzickými aj medzi právnickými osobami.
Počas bohoslužby Druhej adventnej nedele Cirkev spieva slová 72. žalmu „Bože, zver svoju právomoc kráľovi, kráľovmu synovi svoju spravodlivosť“ (v. 1). Vedomá, že „v jeho dňoch bude prekvitať spravodlivosť a plnosť pokoja“ (v. 7), prosí Boha o urýchlenie príchodu jeho kráľovstva, tzn. o viditeľné prejavy víťazstva Božej spravodlivosti vo svete. Toto spoločné volanie do nebies môže každý človek umocniť uskutočňovaním spravodlivosti – vo všetkých jej formách a v rozmanitých oblastiach života.
„Niet mieru bez spravodlivosti,“ zdôraznil Ján Pavol II. v Posolstve k 1. januáru 2002. Zároveň dodal, že niet spravodlivosti bez odpustenia, ktoré je osobitou formou lásky. Iba keď vychádzame z lásky, ktorej súčasťou je ochota odpustiť, dokážeme premieňať svetskú nespravodlivosť na Bohom chcenú spravodlivosť a pokoj.
ilustračné foto: internet
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára