12 hodín 3 minúty

(venujem mame)

Na Štedrý deň chodievam pravidelne do obchodu. Nie, nezháňam darčeky na poslednú chvíľu, tie radšej nech nie sú žiadne, prípadne nejaké zaobstarám aj po sviatkoch. Do nákupného centra zámerne meriam cestu práve teraz, včera by bolo predčasne a zajtra neskoro. 24. december nie je len predvečer oslavy narodenia Ježiša, ktorý prišiel na svet nevedno ktorý deň v roku – pokojne sa to mohlo stať 1. mája, 11. septembra a nevylučujem ani 29. február. Avšak, Štedrý deň je zároveň presným dátumom narodenia mojej mamy, a preto už niekoľko rokov som a aj naďalej budem v tento deň navštevovať kvetinárstvo a kupovať kyticu, aby som jej ju pri štedrovečernom stole odovzdal čerstvú, voňavú. Samozrejme, za podmienky, že mi to v kňazskej službe bude umožnené.

Aj tentoraz, v roku 2010, som dopoludnia tradične nič nejedol, pospal som si, aby som do noci vydržal a chystal som si kázne na detskú polnočnú svätú omšu o štvrtej popoludní a normálnu o dvadsiatej druhej. Pomodlil som sa ešte z breviára. Zdá sa mi, že som ani s nikým nerozprával, esemesky prezváňali, teší ma, že tentoraz pomenej, že ten vianočný esemeskový ošiaľ sa z roka na rok zmierňuje.

Dal som si čiapku na hlavu, sadol do auta, skontroloval peniaze v peňaženke a vyrazil do zábavného obchodného centra vzdialeného päť minút chôdze od fary. Predajne všetkých druhov vypľúvali svojich posledných vianočných zákazníkov. Mreže boli posťahované do polovice, vo vnútri sa poväčšine svietilo, akoby nebolo ani otvorené, ani zavreté.

Kvetinárstvo bolo plné kvetov a ľudí. Až neskôr som pochopil, že to neboli kupujúci, ale frajeri, partneri či manželia dievčat a žien, ktoré tam pracovali, a trpezlivo na ne čakali. Opatrne som pristúpil k pultu a díval sa na peknú pani v stredných rokoch ako vyťukáva do elektronickej pokladne morzeovku. Neviem, čo povedala, keď zdvihla zrak, ale ja som povedal:

„Chcel by som kyticu.“

„Teraz?“ znela bezprostredná nechápavá odpoveď. Až som sa zľakol, že žiadam niečo nereálne, alebo že som si pomýlil kvetinárstvo s farbami lakmi. Jej výraz, jej zdesenie, prezrádzali, že som prišiel v najnevhodnejšom okamihu roka. Ešte mi nedochádzalo.

„Teraz!“ Pokúsil som sa odpovedať rázne, ale s úsmevom.

„Je dvanásť hodín tri minúty.“ Bliklo mi. Uvedomil som si, že keď som pred chvíľočkou vystupoval z auta, zvony zvonili na Anjel Pána. A uvedomil som si ešte, že v predajni postávam už asi dve minúty, teda že som tam vkročil minútu po dvanástej, a všetko nasvedčuje tomu, že otvorené bolo len do pravého poludnia, že meškám, pre svoju ľahkovážnosť, lebo som si vopred nepozrel otváracie hodiny. „Bude to s prirážkou. Moje dievčatá tiež chcú ísť domov.“ Ponúkala mi vedúca.

„Dobre,“ absolútne som neváhal. Mal som okolo sedemdesiat eur, bol som ochotný vysypať všetky.

„Eva!“ zakričala na jednu z hádam štyroch aranžérok, ktoré okolo lietali ako včeličky a upratovali obchod. Jasné, že meno si len domýšľam podľa kalendára. „Tento pán chce kyticu!“ Začal som sa potiť a asi aj červenať.

„Teraz?“ zareagovala prekvapene mladšia kolegyňa, „je dvanásť hodín štyri minúty!“ Presne tak to povedala! Hundrali si popod nos, ale nahlas, aby som počul. Vynorili sa vo mne výčitky, že oberám tieto dámy o čas, že o päť minút kvôli mne musia byť dlhšie v práci, a doma ich čakajú rodiny a štedrá večera, až som sa zhnusil sám sebe, vypadni stade kade ľahšie, nech letia domov, ty hulvát, ozýval sa môj vnútorný hlas. Tesko možno bude otvorené, napadla mi spásna myšlienka, keď som pozoroval, ako sa im neskutočne nechce pripraviť mi kyticu, a aká by aj bola, robená takto nasilu, blé, možno by naštvaná kvetinárka naschvál namiešala najškaredšie kvety v odporných kombináciách, nie, takú kyticu nechcem.

„Viete čo? Nechajte tak! Prajem veselé Vianoce!“ Oslobodil som ich. Chcel som sa akoby ospravedlniť, ale nemal som odvahu na prívetivejšie slová. Chcel som tie tri minúty vymazať z ich pamäte, nech pokojne skončia a s úsmevom odídu. Fakt som sa vo vnútri až modlil, nech majú Vianoce, po akých túžia. Ale cítil som vo vlastnom hlase aj výčitku, veľmi jemnú, ale bola tam – to by vás jedna kytica naviac zabila? Čo poviem mame pri blahoželaní? „Dovidenia.“ Neviem, či mi odzdravili.

Namieril som do Kauflandu, len som okolo neho prefrčal, nikde ani živej duše. Poslednú nádej som vkladal do hyperteska, je nemožné, aby bolo zatvorené. Neveril som vlastným očiam. Na parkovisku sa nenachádzalo jediné auto, to som ešte nezažil. V posledných dňoch tam bol problém odstaviť sánky, a teraz by tu pristál aj dvojplošník. Pomaly som krúžil ako žiak autoškoly a snažil sa prijať svoje zlyhanie. Toto budú prvé Vianoce po rokoch bez kvetov pre mamu, a je to moja vina. Túto frustráciu však prekrývala myšlienka, ktorá mi do duše vnášala nezvyčajnú radosť: Nikto nenakupuje, nikto nepracuje v týchto obchodoch, všetci sú konečne doma, všetci konečne vydýchnu. Vau! Vďaka ti, dobrý Bože! Nádhera!

Na faru som sa vracal bez trofeje ale víťazoslávne. Pri cieli som naďabil na našu kostolníčku, ako pomáha jednej matke niesť zásielku z Akcie kilo.

Pred Vianocami sa konal už ôsmy ročník tohto originálneho podujatia v našej farnosti. Dobrovoľníci z radu mladých sa na jeden deň postavili pred prešovské supermarkety, oslovovali nakupujúcich, aby sa zriekli „kila“ zo svojho nákupu a venovali ho pre núdzne rodiny. A ľudia dávali – ryžu, cukor, soľ, cestoviny, horčicu, kečup, zaváraniny, múku, maslo, mlieko... proste všetko. Nazbierali sa desiatky a desiatky kíl potravín v obrovskej hodnote, ani nie finančnej, ale humánnej. Rozdelili sa na rovnaké kôpky medzi hádam šesťdesiat sedemdesiat rodín podľa evidencie našej farskej Rady pre rodiny v núdzi a mnohopočetné rodiny.

Nenechal som dve ženy trápiť sa s týmto nákladom, naložil som ho do kufra a rozradostenú matku, vďačnú za vianočný bonus i za pomoc, som odviezol na neďalekú ulicu. Ak by som pri sebe mal vytúženú kyticu, prisámvačku by som jej ju dal tiež! Premýšľal som nad tým, akými haraburdami sa ľudia obdarúvajú, a najväčšiu radosť spôsobí zopár kusov základných potravín, teda niečo, čo berieme tak automaticky, že to máme, že sme sa z toho odnaučili radovať. A keď sa neradujeme z toho, je tu vôbec taký vynález, taká vymoženosť, ktorá naozaj obšťastní naše srdce?

Áno, dal by som jej kyticu, a ak nie jej, mal som ju predsa len kúpiť, donútiť tie aranžérky, mal som si dať urobiť najväčšiu, najdrahšiu kyticu, akú za celý rok predali, a len čo by som ju zaplatil, mal som ju podarovať vedúcej predajne a krásne jej zavinšovať! Aby sa celý budúci rok nehnevala na dotieravých zákazníkov. A aby sa nehnevala na svojho manžela, ak jej ani na narodeniny ani na výročie svadby neprinesie kvety, lebo si iste myslí, že načo jej sú, veď ich má v robote až-až. Vážne, dávajú manželia kvetinárok svojim družkám na sviatky kvety?

Po druhý raz som sa vrátil na faru, auto som zastavil pred garážou, zobral metlu a trochu očistil podlahu vo vnútri. Zrazu sa vo dverách objavil Adam. Pravdepodobne sa tak nevolal, ale ak áno, mal  by dnes meniny. Mal hádam toľko rokov ako ja. Naša debata vyzerala približne takto:

„Dobrý,“ ozval sa.

„Dobrý,“ odpovedal som.

„Mohol by som sa tu vyspovedať?“

„Vyspovedať?“

„Vyspovedať!“

„Spovedali sme denno-denne pred Vianocami... Bol si niekde v zahraničí?“

„Nie, len som nestíhal... a chcel by som...“

Pozrel som na hodinky.

„Je dvanásť hodín päťdesiatpäť minút! Už nerobíme! V posledných dvoch týždňoch som vypočul milión spovedí, ide mi z toho hlava prasknúť! Neviete nám dať pokoj aspoň jeden deň? Aby sme si oddýchli? Veď máme pred sebou omše, potrebujeme sa pripraviť. Mňa to vôbec nezaujíma, že si nestihol, alebo čo si robil. Ja už nespovedám. Príď po Vianociach...“ Čudujem sa sám sebe, že som sa na neho takto nevyvrieskal. A mohol som. Divím sa, že mi to ani nenapadlo. Pokojne som zametal garáž a odvetil som mu len:

„Počkaj.“

Odišli sme do kancelárie, ponúkol som mu stoličku. Adam odmietol a kľakol si na zem. Na záver sme si podali ruky a popriali šťastlivé sviatky. Pozeral som za ním, ako odchádza a pýtal som sa sám seba – kedy mám záverečnú? Kedy končia kňazovi otváracie hodiny? Kedy má právo odmietnuť? Neraz nestíhame alebo nevládzeme, a ľudia nám vyčítajú, že sa im nevenujeme, že ich odbijeme, hm, spomínam si na niekoľko prípadov. A nie som na nich pyšný, ale sú.

O štvrtej popoludní ma čakalo prekvapenie. Na omšu, ktorú som začínal slúžiť, nebol zapísaný žiadny úmysel. V úvodnom príhovore som povedal, že ju „obetujeme za zdravie a Božie požehnanie pre našu sestru Štefániu“. Len ja som vedel, že táto sestra je moja mama, a že mám pre ňu darček ďaleko prevyšujúci všetky kvety sveta.

ilustračné foto: internet