Pavol Strauss IV.

Ten, kto kráča „druhou cestou vrúcnosti“, cestou najvznešenejšou, cestou, ktorá „ide ďalej“, ten koná nasledovne: 

„...odoprie si kritiku 

nad zjavnými strašnými úpadkovými znakmi v cirkvi, 

nevykričí, 

i do nepovolaných uší, 

svoju bolesť 
nad najohyzdnejšou ľahostajnosťou a tuposťou 
k slzám Večnosti, 

k lasalettským slzám Máriiným 

a pojme všetku špinu sveta, 

všetku zradu pohanov 

a kresťanov 

i vlastný bôľ 

do svojho vnútra 

a pretaví to tam 

v dar pre Božské Srdce."

In: Mozaika nádeje (1947)