Keď pes hryzie

Náš pes sa volá Gwen. Pred rokom som videl v priamom prenose, ako pohrýzol trojročného Marka za lýtko. Vraj že ho malý nezbedník kedysi provokoval a štvornohý najlepší priateľ človeka si to zapamätal. Už nikdy sa neskamarátia. Marko tak dostal lekciu do života: Neťahaj psa za chvost a pamätaj, že pes, ktorý šteká, hryzie. Pretože Gwen sa papuľa nezavrie, treba pri nej ohluchnúť.

Pred mesiacom som na dvore kosil trávu, keď mi zrazu niekto kýva od brány. Pripomenul mi môjho dávneho známeho, ale čo ten by tu robil. Ani som sa nenazdal, už mi kráčal v ústrety a ja jemu. Bol to Róm v mojom veku. Predbehla ma Gwen, nestihol som ho varovať, hneď ho privítala zahryznutím do nohy, odtrhla mu kus nohavíc, odvtedy sa každú chvíľu zohýnal a hladil s bolestivým úškrnkom na tvári. Kým som sa snažil upokojiť nahnevanú strážkyňu nášho majetku, už na mňa žmurkal, že sa mi o ten zbytočný postará: 

„Veduci, nemace dajake žeľezo?“ 

Nezmohol som sa na reakciu, už mi ukazoval, že mám. 

„Aha, veduci, vam popratame dvur, za pejc minut, tu cuvneme, šumne vam popratame...“ 

Váhal som, ale usúdil som, že dobrý nápad. Hneď jeho dvaja kumpáni cúvali do môjho dvora na žiguli s prívesným vozíkom, neveril som vlastným očiam pri pohľade na ešpézetku z mesta vzdialeného osemdesiat kilometrov. Naložili si staré hrdzavé plechy, storočnú práčku, bojler, jedno čerpadlo a všelijaké haraburdy. Chodili po mojom dvore krížom-krážom, akoby sa v ňom vyznali lepšie než ja. Jednému z nich na krku visel veľký ruženec, pochválil som ho. Aj odmenu mi sľúbili, tak som čakal. Vo svojej materčine sa dohadovali, koľko mi majú dať, ušlo sa mi päť eur. Jasné, že som protestoval. 

„Veduci, šak i na benzin nám treba, a trojo sme, mušime še rozdzelic, no, no nebucce taky...“ 

Vozík bol primalý, museli si pomôcť aj strechou auta, len jedno ľutujem, že som si tento náklad nesfotil do mobilu. Všetci šoféri, ktorí v ten deň míňali alebo predbehovali toto vozidlo, sa nemohli nepousmiať. Som presvedčený, že si vo svojej starej lade pospevovali popod nos a ich vedúci sa neustále škrabal za ranku na nohe. Azda bude pamätať – pozor na psov, pozor na kradnutie, to sa nemá.

Pred týždňom som kosil trávu opäť, lebo veľká vyrástla, mal som čo robiť celé dopoludnie. Každú chvíľu mi ktosi kýval od bránky, vypol som kosačku, šiel podať ruku a prehodiť pár slov. Zastavil sa pri mne aj Maroš. 

„Servus bratu,“ vždy pozdraví takto a podáme si ruky ako Vinetou a Old Shatterhand. 

V kočiari mu poslušne sedel jeho jedenapolročný syn. Len pár slov sme prehodili ponad plot, o pár minút som štartoval motor. A azda o hodinu, keď som pre sebou tlačil benzínovú kosačku a likvidoval vysokú trávu, objavil sa zasa Maroš, už nestál na ulici, ale tlačil pred sebou buginu s malým Matejom krížom cez náš dvor priamo ku mne. Ešte som chcel dotiahnuť dva-tri metre a ísť mu oproti, keď má predbehla Gwen. Moje slová „Dávaj pozor, kuše!“ zanikli v hluku dňa. Bolo neskoro. Naša sučka ho s brechotom uhryzla na obľúbenom mieste. Na lýtku mu ostala tržná rana, kúsok z trojštvrťových kraťasov ležal na zemi. Stáli sme presne na tom istom mieste ako pred mesiacom s neznámym Rómom. Maroš sa teraz zohýnal a hladil po nohe rovnako ako jeho predchodca. 

„Sorry,“ ospravedlňoval som sa mu, akoby som ho hryzol ja. 

Kým som kričal na Gwen a odháňal ju od nás, môj brat mi oznámil dôvod svojho návratu. 

„Prišli sme si po požehnanie.“ Z jeho úst ma tieto slová neprekvapili. 

„Pán s vami.“ 

„I s duchom tvojím.“ 

„Na príhovor preblahoslavenej Panny Márie...“ 

Maroš sa prežehnal, synčekovi som dal krížik na čelo, ruku som mal špinavú, čiernu, zelenú od vyberania trávy z vnútra kosačky. Obzeral som sa za odchádzajúcimi návštevníkmi, kúsok z nohavíc som odhodil do koša. Bude si musieť kúpiť nové, uvažoval som, alebo mu manželka zašije. A možno si ich nechá s touto dierkou, ktorá mu bude pripomínať splašeného psa, no azda aj Boha a jeho požehnanie. 

„On udiera, ale aj obväzuje, raní, no jeho ruky liečia aj.“ (Jób 5,18)

ilustračné foto: internet