Biutiful (2010) sa píše s „i“, mäkkým „i“. Takto pomáha otec zomierajúci na rakovinu svojej dcére Ane s domácimi úlohami.
S manželkou sa rozviedol, a predsa sa milujú. Jej posledné vyznanie lásky vo filme, predtým, než zmizne z obrazovky úplne, lebo opäť bude hospitalizovaná na psychiatrickej liečebni kvôli mánio-depresívnym stavom, vyriekne svojmu manželovi ležiac nahá v posteli jeho staršieho brata. „Robím, čo môžem, aby som prežila. Chcem byť verná. Ale takisto sa chcem baviť... ako šľapka.“ „Nikdy som nevedel, ako ti mám pomôcť.“
Uxbal si zarába dohadzovaním práce pre Číňanov. Keď sa dozvie, že sú chorľaví, pretože v pivnici, kde prespávajú, sa nekúri, nakúpi lacné plynové ohrievače. Prvýkrát majú teplo, ale na ďalší deň sa zo spánku už nikto nepreberie. Černošskej komunite pracujúcej na čierno v Barcelone rovnako pomáhal podplácaním policajtov, kým ich všetkých nechytili a nezavreli. Privyrába si ešte rozhovormi s čerstvo zomrelými, ktorých odkazy tlmočí pozostalým. Taká charizma v toľkej obyčajnosti!
Azda sedemročný syn Mateo sa mu stále v noci počuráva, ale to isté sa stáva jemu. Metastázy sa rozšírili z prostaty na ďalšie orgány, chemoterapia by len predĺžila život, ani s ňou nezačína. Keď Mateovi povie, že svojho otca nikdy nevidel, vyslúži si reakciu: „Je zlé nemať oca.“ Vie, že veľa dní mu neostáva. A kde sa podejú deti?
Film je tichý, dlho bez slov aj hudby. Film je smutný – aj takto sa žije v španielskej metropole v súčasnosti – špinavé izby, plesnivý strop, ulice plné odpadkov, chudoba, hnus, žiadne sladké Hollywoodské úsmevy, žiadne dokonalé rodinky či úspešné kariéry. Film je aj meditáciou o smrti a umieraní. A ešte v ňom je láska, cez to všetko a napriek všetkému. Láska otca k dcére a synovi a ich láska k nemu je nespochybniteľná, pevná, istá. Je to film pre trpezlivých, ale v divákovi aktivizuje tie úrovne duše, ktoré schematické megahity iba prekrývajú.
Jedna lahôdka zo soundtracku od Gustava Santaolallu:
foto: feelingmovies.sk
Thank you...ten soundtrack preniká celým človekom ak vie počúvať ...:)
OdpovedaťOdstrániťUz dlho som nepočula prepracovanejšiu a famóznejšiu laitku, ako je táto Lait-ka od Gustava. Vo svojej jednoduchosti sa dostáva do najskrytejších miest duše.
OdpovedaťOdstrániťSúhlasim s autorom článku, aktivizuje tie úrovne duše, ktoré megahity iba prekrývaju.
Bravúrne napísané. Až si to idem hneď pozrieť :)
OdpovedaťOdstrániťpresne včera som sa k nemu dostala :-)... a dnes o ňom čítam Tvoju recenziu (mimochodom, úplne emotívnu).
OdpovedaťOdstrániťJe ten správny čas ...
L.