Modlitba zvonov (poviedka, 1. časť)

Amerika sa mi zunovala, preto som zutekal domov. Na slovenskú pôdu som vkročil s väčšou nádejou, než som mal pred dvanástimi rokmi, keď som ju opustil.

Rodičia zažili šok, keďže som im svoj príchod vopred neoznámil. Otec mi vo dverách pevne stisol ruku a spoza skrine vytiahol už načatú fľašu domácej pálenej. Mamu som zastihol pri hnetení cesta. Zalapala po dychu aj po stoličke, bezmocne si sadla a ešte bezmocnejšie sa rozvzlykala. Nedokázala povedať ani slovo, len miestami kŕčovito zastonala. V lone jej viseli otvorené zamúčené dlane, ktorými si chvíľkami pretierala viečka. Jednou z nich mi ukázala na dvere do vedľajšej izby. Opatrne som ich pootvoril a načrel dnu.

„Dušan! Chvála Bohu, že si tu,“ povzdychol si dedo, keď odlepil oči od novín, ktoré preskúmaval veľkou lupou za stolom. „Koncom týždňa musíme ku bandurkom. Zase ostaneme na hanbu celej dedine. Všetci už vyorali! Chvála Bohu, že si tu, Dušan!“

Ešte čosi zahundral a nerušene pokračoval v čítaní blahoprajných inzerátov. Prisadol som si a zasnene premeriavajúc profil jeho zvráskavenej tváre som ho ľavačkou objal okolo pliec. Hotová blahozvesť! Pri pomyslení na zber zemiakov ma na srdci neskutočne zahrialo. Netušil som prečo.

„Ľuboš! Ľubo! Tak kde si?!“ prerušil moje zadumanie mohutný hlas z kuchyne. Dvere sa rozleteli a dovnútra rázne vstúpil otec s pálenkou a dvoma štamprlíkmi. „Tak oslavujeme či nie? Apo! Ľuboš vám z Ameriky prišiel domov, aha, váš vnuk, vypime si…“ A hneď sme obrátili prvý.

„Veď hej,“ obrátil sa ku mne dedo, „vidím, vidím, v sobotu ho brigáda neminie.“ Hovoril ku mne uvoľnene, akoby som sa vrátil z každodennej šichty. Stopercentne som vedel, že ma na prvý pohľad spoznal, hoci ma oslovil menom môjho mladšieho brata. Toho som doma nenašiel, no určite sa zvítame pri zemiakoch, na ktoré som sa začal nesmierne tešiť.

***

Bol to náš každoročný rodinný rituál. Stretávali sme sa na ňom všetci, od nášho chorobne prácechtivého deda až po najmladšie deťúrence, ktoré neraz celý deň preplakali v kočíkoch odstavených na kraji poľa. Zúčastniť sa musel každý člen našej bohato rozvetvenej rodiny. Ospravedlniť mohol len závažný dôvod. Pravidelná účastníčka – teta Julka zo severnej Moravy – prvýkrát chýbala v roku osamostatnenia sa našich republík. Poštou nám zaslala videokazetu nakrútenú jej manželom, strýkom Vincom. Za vyše dve hodiny sme si na nej mohli kompletne prezrieť zeleninový trh v ich meste. Najdôležitejšie posolstvo predstavovali detailné zábery cenoviek ponúkaného tovaru, predovšetkým brambor. Sprevádzal ich tetin vyčerpávajúci komentár o tom, ako toho roku prudko zlacneli, a keďže benzín naopak zdražel, neoplatí sa jej cestovať na východ, že by ju to niekoľkonásobne viac stálo, že radšej si brambory kúpi, že ju to mrzí, ale určite budeme mať pochopenie, všetkých nás bozkáva… Neskôr sme sa dozvedeli, že ceny na Čechách zďaleka nešli dole, len sa hneď prejavil rozdiel medzi českou a slovenskou korunou. Tetu, ktorá žila pri štátnych hraniciach a bežne nakupovala i na opačnej strane, táto novota riadne zmiatla. Začala ešte viac prepočítavať a účtovať a šetriť a – čo nás dodnes bolí – už nikdy sa začiatkom jesene nedostavila na náš rodinný zber.

Dozvedel som sa to z listov, ktoré mi do Ameriky po každučkej zemiakovej brigáde posielala babka. Dopodrobna v nich opisovala nielen priebeh celého dňa ale aj uplynulého roka. Po tete Julke a strýkovi Vincovi som sa totiž stal tretím rodinným zradcom. No mne to dokázali prepáčiť skôr. Jednak preto, že oco donekonečna všetkým omieľal, že ja by som rád prišiel, ale nemôžem, lebo nemám víza a naspäť by sa mi určite nepodarilo dostať, a mne je tam dobre. Druhým dôvodom bol mastný šek, ktorý som na zemiakovú akciu pravidelne posielal. Nikto sa ma neodvážil ohovárať, lebo nikto nezostal bez svojho podielu. Rozdeľovanie dolárov sa tak stalo hlavnou témou nášho rodinného rituálu. Aj táto informácia ma našla len vďaka babkiným rodinným ročenkám. Poslednú som dostal pred rokom, tohto leta som sa vrátil domov a babka sa ho už nedožila.

***

„Vitaj doma, Ľuboš,“ namieril na mňa otec pohárikom, „na zdravie, na tvoje.“

Dedo nás pred televíznymi novinami vyhnal do kuchyne. Mama dopiekla orechovú štrúdľu, narezala nám a konečne otvorila ústa:

„Usteliem ti v tvojej detskej. Nebuďte dlho. Oddýchni si po ceste.“ O pár minút som začul, ako sa vkráda do spálne. Nehrozilo, aby sa v tú noc pokojne vyspala, bola príliš rozrušená.

S otcom sme do neskorej noci sedeli nad fľašou čerešňovice či hruškovice či čo to bolo. Niežeby som sa netešil jeho prítomnosti a nadšenému vyprávaniu, no omnoho viac ma zachvátila myšlienka zberu zemiakov, ktorý sa mal uskutočniť o tri dni. Z otcovho predlhého monológu som zachytil len máločo. Rozprával doslova o všetkom, čo sa v našej rodine, dedine, doline a celej krajine udialo „v poslednom čase“. Udalosti z minulého týždňa sa v chaotických kombináciách miešali s tými spred niekoľkých rokov. Ba dokonca, keď si otec už trochu upil, vylíčil mi zopár príhod, ktoré sa odohrali ešte pred mojím odchodom.

Zo snenia o zemiakoch ma vyrušila napríklad správa o novom farárovi. Nezachytil som, ako sa volá ani kedy do dediny prišiel. V ušiach mi ostala len informácia, že práve on má na svedomí akúsi „kauzu zvonov“, ale nevenoval som jej väčšiu pozornosť.

ilustračné foto: internet