Modlitba zvonov (poviedka, 2. časť)

Zobudil som sa zavčasu. Aj napriek podporným prostriedkom v podobe domácej liehoviny sa mi do ranných hodín nedarilo zaspať. Sedemhodinový časový posun spravil svoje. Po silnej slovenskej tureckej káve, na akú som už prisám veru zabudol, som sa vybral vlakom do mesta. Tie žlto-červené predpotopné špinavé vozne mi tiež takmer vypadli z pamäti. Tridsaťdvakilometrovú vzdialenosť urazili za necelú hodinu. V Amerike som vlakom necestoval ani raz, poväčšine lietadlom. Za rovnakú dobu sa dalo dostať na miesto v desaťnásobne väčšej diaľke. Uľútostilo sa mi za stredoškolskými rokmi, keď som dennodenne dochádzal na tejto „hornošarišskej strele“ (ako sme ju volali) na gymnázium. Sedadlá a chodbičky vtedy bývali do špiku preplnené. Tentoraz zívali prázdnotou. Celú cestu som ako prilepený na okne dychtivo mapoval a obdivoval rodný kraj.

V okresnom mestečku som sa nechal taxíkom odviesť do najbližšej predajne áut. Bez váhania som kúpil najpredávanejší súčasný model škodovky. Nerobilo mi problém zaplatiť aj za najluxusnejšie vozidlo na trhu, no rozhodol som sa pre šedý – a hlavne najmenej provokatívny – priemer. Nechcel som u ľudí burcovať závisť a pocity menejcennosti.

Motor mi na každej druhej križovatke zdochol. Načisto som odvykol od manuálnej prevodovky. Ako som sa trápil v tej rýchlej a dravej premávke, pochopil som, prečo už nik nejazdí vlakom. Domov som dorazil vyčerpaný na smrť ale šťastný.

„Lepší si si kúpiť nemohol?“ kričal na mňa otec otvárajúc mi bránu. „Taký má každý…“

***

Piatok som strávil v pivnici. Otec mi dal za úlohu pripraviť miesto pre nové zemiaky. Vo vedrách som vynášal zostatky z minuloročných, zatiaľ čo mi Dúfus pobehoval pomedzi nohy. Bol to biely špic. Skuvíňal, brechal, išlo ho roztrhnúť, keď svojim ňufákom zacítil myši či potkany či iných obyvateľov nášho podzemia.

V detstve som sa sem chodieval hrávať s jeho matkou Šony a mojim najlepším kamarátom Jarom. Plamienkami zo sviečok sme vypaľovali všadeprítomné pavučiny a ich zmätených majiteľov popadaných na zemi sme mumifikovali voskom.

Keď sa mi tieto obrazy začali vynárať v mysli, nemohol som nepreskúmať kompletný povrch nízkeho plafónu. Dymom zo sviečok sme ho celý počmárali všakovakými nápismi a kresbičkami. Jasne som rozoznal Heavy metal, Sylvester Stalone, Nike s nepodareným znakom športovej firmy či stíhačku s vystrelenými raketami na mapku s označením Irak. Pristavil som sa v najtmavšom rohu pivnice. Ten sme špeciálne venovali našim detským láskam. Vynímala sa v ňom rovnica V + L = VL a popri nej obrovské srdce s nápisom Vlasta. Prudko mi zovrelo hruď, musel som sa oprieť o regál.

***

Do Vlasty som sa zaľúbil v materskej škole. Ustavične plakala, keď tam prišla, aj keď odchádzala. Škôlku neznášala očividne, partia chlapcov si z nej jednostaj uťahovala. Hlavnými iniciátormi bol Jaro a ročníkový rebel Kruda. Ja som sa k nim votrel zámerne. Neskutočnú radosť mi spôsobovalo, keď som do nej mohol štuchnúť alebo skryť jej obľúbenú bábiku.

Postupne som sa dozvedal, že ani doma nemala ružový svet. Z jej otca sa vykľul vodca dedinských alkoholikov. Keď ju ráno vodil do škôlky, cestou sa zastavili v obchode. Dodnes mi zostal v pamäti obraz, ako ona mlčky sedí na zábradlí a líže lízanku, kým sa on v kruhu svojich kumpánov hlasne rehoce a popíja z fľaše, ktorá medzi nimi koluje. Všimla si ma, naše pohľady sa stretli a na sekundu sme obaja zamrzli. Od toho okamihu som ju začal pri šikanovaní šetriť. Ostatní to nesmeli zistiť. Keď som ju napríklad ťahal za vrkoč (pre jej vlasy po pás sme jej vymysleli prezývku Vlasata), len som simuloval prudké pohyby a vrčal ako naježený kocúr, ale neublížil som jej ani zamak. Postrehla to ihneď a zdalo sa mi, akoby sa odvtedy na moje „šikanovanie“ tešila. Dokonca, keď to Kruda niekedy preháňal, hneď som ho šiel vystriedať. Nikdy sme sa nerozprávali, navonok som bol jej nepriateľom – všetci to môžu dosvedčiť, ale u oboch z nás rástlo čosi neznáme a hrejúce.

Za tri roky v materskej škole mi povedala jedinú vetu. Stalo sa to počas poobedňajšieho spánku. O pol druhej sme si ľahli do rozkladacích postelí tak ako každučký deň. Dievčatá si ustlali na jednom konci izby a my na opačnom. Nemohol som zaspať. Strašne ma trápilo, ako si celé dopoludnie opäť strieľali z Vlasty a ja som to nestačil mierniť. Keď učiteľka odišla v domnienke, že všetci spia, posadil som sa. Zasyčal som, no nik nereagoval. Po štyroch som sa preplazil k Vlastinej posteli a usadil sa vedľa nej, priamo do jej pohľadu. Vôbec ma neprekvapilo, že ani ona nezažmúrila oči. Ešte stále sa červenali od sĺz. Bez slova a bez pohybu sme sa do seba zahľadeli. Zrazu sa otvorili dvere. Učiteľku sme ignorovali.

„Ľúbim ťa,“ šepla Vlasta.

„Ľubomír!“ skríkla súdružka.

Hneď ma schmatli dve ruky a preniesli na moju posteľ. Veľmi ma netrápilo, že som dostal aj pár na zadok.

Naša láska zostala platonická do strednej školy, keď sme sa obaja stretli na konkurze do vychýreného folklórneho súboru. Ľudovky som miloval odjakživa, ale až Vlasta vo mne prebudila ozajstnú vášeň k tancu a tanec s ňou vášeň k nej. Postupne sme sa prepracovali na prvých sólistov. Tanec z nás spravil jedno. Keď sme to na parkete či javisku roztočili, svet prestával existovať. Nikdy a nikde inde som necítil takú moc.

Vďaka tanečnému súboru sme sa dostali aj do Spojených štátov. V tej dobe bolo takmer nemožné dostať turistické víza. Preto sme sa radovali ako zmyslov zbavení, že sa nám podarilo vybaviť prezentačné turné pre amerických Slovákov. V plnom počte štyridsiatich siedmych členov sme sa koncom deväťdesiateho tretieho vybrali na skusy za veľkú mláku. Dva týždne sme nezišli z pódia, ľudia nás žrali. Amerika sa nám stala zdrojom absolútneho opojenia a slávy. V tomto tranze vznikol neočakávaný problém – návrat domov. Veď ostaňme dlhšie, budeme si zarábať tancom, keď nás to omrzí, môžeme robiť hocičo, veď kedy budeme mať ďalšiu šancu sem prísť, doma nemáme prácu, ekonomika sa zhoršuje, privyrobme si trochu a potom sa vrátime… Táto myšlienka ma nadchla, no Vlastu, žiaľbohu, nie. Dodnes som nepochopil, čo ju ťahalo späť do vlasti. Otca mala pijaka, často sa na neho sťažovala, aj rodina ju trápila, že je rozbitá, peniaze im chýbajú, chcela ísť na výšku, no nemala za čo, striedala jedno zamestnanie za druhým, a vždy len s mizivým zárobkom… Mňa takéto problémy nesužovali, a beztak som sa vrátiť nechcel.

Rozišli sme sa mlčky. Nikdy sme toho veľa nenahovorili, hlavne nie vo chvíľach naplnených takým citovým pnutím ako vtedy. Nič sme si nesľubovali, akoby sme tušili, že naše spoločné blaho bolo príliš rozprávkové na to, aby pokračovalo. Keď sme sa lúčili, mala oči uplakané ako v ten deň v materskej škôlke.

Na Slovensko sa vrátili necelé dve tretiny z nás. Súbor sa podarilo zachrániť len horko ťažko, ale už nikdy nedosiahol úroveň spred amerického turné.

S ostatnými odpadlíkmi som sa usadil v Pittsburghu. Po niekoľkých týždňoch sme prestali tancovať a do štvrťroka si každý našiel minimálne jeden džob. A keď sme si postupne začali všímať, že jedným sa darí viac než iným, že častejšie menia autá a bývajú v drahšej štvrti, závisť naše priateľstvo úplne rozbila. Do roka sme sa roztratili po celom východnom pobreží. Páriky sa osamostatnili a samotári ako ja hľadali pomoc predovšetkým u Poliakov. Mimochodom, po tých dvanástich rokoch rozprávam dokonalou poľštinou, čo o angličtine povedať vonkoncom nemôžem.

***

„Co tam pan šukaju?“ vyrušil ma otcov hlas. Netuším, prečo sa hral na Poliaka.

„Ále…,“ nezmohol som sa na odpoveď, v žiadnom jazyku.

„Chyť ten regál, posunieme ho,“ nadhodil a zvyšok dňa som plnil jeho rozkazy. Robota ma vôbec neunavovala, ba naopak, akoby som pri nej načerpával silu. Ako mi bolo dobre na duši, len Pán Boh vie! Prečo človek nachádza šťastie v najnečakanejších situáciách? Zatúžil som, aby táto vigília rodinného rituálu trvala večne.

ilustračné foto: internet