Modlitba zvonov (poviedka, 3. časť)

„Mandolííínka pásavááá prilecéééla z úesááá. Mandolííínka pásavááá…,“ zobudil ma v deň „D“ Dušanov tenor. Pred piatou ráno sa vkradol do mojej izbietky a spustil našu tradičnú bandurkovú hymnu. Ani viečka som poriadne neodlepil, no hneď som sa pridal svojím rozospatým hlasom:

„Žere larva, žere bandurky až po korinky, až po korinky. Žere larva, žere bandurky až po korinky, až po korinky. 

Každé slovíčko piesne ma prepichovalo ako nikdy predtým. S bratom sme sa vystískali, vybuchnátovali a vyšantili ako zamlada.

„Hybaj ty Američan, uvidíme, či si v tej Amerike nezlenivel.“

„Ja nie som Američan,“ podráždene som sa bránil, „som Slovák!“ Netušil som, že oslovenie „Američan“ a frázu „v tej Amerike“ budem do večera počuť ešte najmenej stokrát.

Na dvore ma už čakala celučká rodina. Teda, len spočiatku som sa nazdával, že je celá, mal som problém identifikovať tváre a oživovať v pamäti mená. Postupne som zistil, že takmer polovica sa nedostavila a až neskôr som sa podozvedal dôvody absencie – samé primitívne výhovorky a hádky a zaneprázdnenia a tak ďalej. Každopádne, tí, čo prišli, prišli tak zavčasu kvôli mne.

„Tak dnes si už nebudeme rozdeľovať doláre. Američan sa nám vrátil,“ privítala ma teta. Jej široký (priam americký) úsmev prezrádzal skôr nespokojnosť než šťastie. Rovnaký úškrnok som vyčítal na viacerých tvárach a hneď som si domyslel, že príčinou neprítomnosti ostatných mohla byť práve moja prítomnosť. A hoci som celou svojou bytosťou prežíval radosť z dnešného dňa, na ktorý som sa tak neskonale tešil, predsa som si ju nedokázal vychutnať. Podobne som sa kedysi cítil s Vlastou počas našich vrcholných tancovačiek, keď ma začala tlačiť topánka.

„Vôbec si sa nezmenil,“ pokračovala teta vo frázičkách.

„Ale ba, pochudol,“ oponoval ujo. „Nohavice na ňom len tak visia. Takto si ho nepamätám.“

„No na tvári pribral,“ vyštípala mi líca ďalšia teta, „pozrite, aký je bacuľatý!“

„Mne sa zdá, že zostarol,“ zapojila sa moja najmladšia sestra.

„Dobre vyzeráš,“ objal som sa s prostrednou sestrou.

„A zmužnel,“ šepol jej do ucha neviem kto.

„Len pohľad má nejaký vážny,“ pokračovala analýza môjho výzoru.

„Ale nafúknuté brucho od hamburgerov sa mu skryť nepodarí."

Pripadal som si ako atrakcia v cirkuse, ale vyhnúť sa tomu nedalo. Zvítavanie za brieždenia trvalo asi hodinu. Po úvodnom ošiali sme do kufrov áut začali nakladať plechové i umelé vedrá, skrútené mechy, motúzy na viazanie, motyky, debničky s pivom, bochníky čerstvého chleba, bok slaniny, salámu, rezne v alobale, makové rožky, orechovú štrúdľu, čerstvé paradajky, plechovky koly, papriku, uhorky, milión druhou cukríkov a sladkostí, jablká, termosky s kávou, iné so zmrzlinou, skladacie stoličky, slnečník, dokonca prenosný stolík, poväčšine dievčenské šaty na prezlečenie, fľaše sudového vína, krémy na opaľovanie, bandasku vody na umývanie… Dostával som dojem, že odchádzame na dvojtýždňovú dovolenku.

„Lepšie si si kúpiť nemohol? Čo si v tej Amerike nič nezarobil?“ spustil na mňa Dušan, keď sme nasadali do môjho nového auta. Kedysi sme na pole putovali peši, pri najlepšom jedno vozidlo viezlo potraviny. Dnes sme z dvora vyšli ako prezidentská kolóna na šiestich limuzínach. A na kraji zemiakovej role nás čakal hotový autosalón. Moja čerstvá nablýskaná škodovka sa tam doslova strácala. Mal som problém nájsť voľné miesto medzi všetkými možnými typmi áut všetkých možných svetových značiek. Do očí bil kolosálny Hummer, terénny Jeep a predovšetkým prízemný Jaguár kabriolet. Nerozumel som. Ich majitelia sa zaiste nepotrebujú mordovať so zemiakmi! Prečo tu prišli? Vlastne, aj ja na takéto auto mám. Ale nekúpil som si ho – azda z rovnakého dôvodu z akého oni áno. Zaskočený som vybehol von a nechal brata zaparkovať. Zazdalo sa mi, ako ma pri tanci bolia obe päty.

Upokojil ma pohľad na pole. Nezmenilo sa. Ako mravce sa na ňom hemžili desiatky ľudí. Automaticky zbierali zemiaky do vedier a vysypávali do vriec, kričali na seba i posmievali sa, deti sa ohadzovali, starejší pofajčievali, traktory vrčali a ranné slnko nad nimi rozprestieralo svoju žiarivú náruč. Dostal som chuť ľahnúť si na zem, vryť sa do hliny, splynúť s ňou. Zhlboka som sa nadýchol prachu, keď okolo prefrčala domácky vyrobená motorka. Tá vôňa! Ešte raz, ešte! Rozkýchal som sa. Padol som na kolená, prstami nabral rozoranú pôdu a vyhodil nad seba s radostným výkrikom. Bože môj! Čo to je?! V tak nečakanej chvíli! Blaženosť.

„Blázon! Vstávaj!“ zvreskol na mňa otec, „Kruda nám už vyoráva!“

Vtedy som zočil dvadsaťtri členov našej výpravy, ako ovešaní všetkými potrebami šprintujú za motorkou. Dobehli sme k našej parcele a veru, prvý šor zemiakov bol už vyoraný. Keďže sme patrili medzi najväčšie rodiny v dedine, pravidelne sme mávali najviac radov. Tentoraz som ich napočítal trinásť, zatiaľ čo susedom z ľavej strany postačili štyri a z pravej osem.

„Fú…,“ pretrel som si čelo zápästím.

„Mandolííínka pásavááá…,“ burcoval sa do roboty zadychčaný strýko.

„No, Američan, ukáž, či si v tej Amerike nezabudol, ako sa zbierajú bandurky,“ zreval mi ktosi do ucha a bezhlavo sme sa hromadne vrhli do práce.

„Rýchlo, rýchlo, žeby nám Kruda mohol hneď vyorať ďalšie.“

„Hanka, ty choď s Martou a deťmi dopredu a zbierajte veľké, my ostatní sa postaráme o ostatné,“ zavelil otec.

„Nech polovica z nás ide zbierať z opačného konca, budeme rýchlejší!“ podotkol strýko a už sa jedna skupinka rozbehla podľa jeho návrhu.

„Prvú triedu sypeme do nových mechov, sadenice a malé alebo nahnité do starých!“

„Aha, Kruda už ide naspäť, nepostávajte, deti!“ Pri spiatočnej ceste vyoral posledný rad zemiakov. Na kraji poľa otvoril dvere traktora.

„Dobre, dobre, za radom, všetko, len sa čiň!“ povzbudzoval ho otec.

„Nie! Veď popučí tie, čo sú už vyorané! Musí počkať!“

„On tu čakať, moja milá, nebude. Zavolajú ho iní, a potom budeme za ním čakať my. Len or!“

„Tak, skoro ich vyzbierajme, alebo aspoň odhádžme spod kolies!“

„Vyor prostredný šor, my zatiaľ pozbierame z prvého a keď pôjdeš naspäť…“

„To nestihneme, niektoré miesta treba ešte prekopať motykou. Čert niektoré bandurky zanecháva v zemi.“ (Čertom nazývajú vrtuľový vyorávač.)

„Kde je dedo?“ spýtal som sa v tom zmätku mamy v nádeji, že najstarší rodinný príslušník rozhodne, ako budeme postupovať.

„On tu už nechodí…,“ smutne nado mnou vyriekla rozsudok smrti. Moju jarosť začalo nadobro nahrádzať znechutenie. Ba na moment ma zachvátila trpká túžba odísť, zutekať čím skôr, kade ľahšie a čo najďalej.

ilustračné foto: internet