25. septembra 2011

Modlitba zvonov (poviedka, dokončenie)


Kruda si nakoniec zvolil druhý rad. Jeden tím bežal pred traktorom a odhadzoval spod kolies zemiaky. Ďalší rozbehol rýchlozber posledného šoru, aby hneď mohol vyorávať ten vedľajší. Poltucet detí odbehol doprostred poľa, aby nemuseli počúvať nerozhodné rozhodnutia dospelých.

„Toto je malá bandurka? Toto? Ešte dva rovnaké a máš obed!“ kričala na svojho syna stryná.

„A tie mechy viažte poriadne!“

„To ten Američan. V tej Amerike nevidel mech desať rokov. Ha-ha-ha.“

„Ale príliš zhnité alebo rozpoltené nechajte tak!“

„Nie! Všetko, všetko do vedier! Svine to zožerú!“

„Už si vyber, aké chceš zbierať a nemotaj sa ako námesačný!“

„Len sa neplašte, pomaly, pomaly.“

„Čo pomaly? Dokedy tu budeme?“


Kruda na traktore lietal hore dole. My sme v nevypočítateľných smeroch a intervaloch brázdili pole za ním. Otec do seba vlial prvé pivo a s fľašou slivovice a umelým pohárikom pobehoval a ponúkal a riadil a potil sa ako kôň.

S klesajúcim pracovným nasadením z minúty na minútu a z hodiny na hodinu úmerne rástla nervozita. Jedna z tiet sa počas potýčky cez desiatu tak naštvala, že vzala svoje tri detváky a krížom cez kukuričné pole zdrhla preč. Jej dom bol vzdialený minimálne tri kilometre. Samozrejme, témou škriepky boli vzájomné výčitky, keď každý každému tvrdil, že „ja driem ako otrok, a ty sa ulievaš“. Odchod tety situáciu na chvíľočku upokojil, ale len čo sme pokračovali v zbere, slovné útoky sa ešte vyhrotili.

„Toho roku dostaneš len dva mechy, viac si nezaslúžiš!“

„Hej, zato, že za teba všetko odrobia deti!“

„Moje aspoň robia, ale tvoji galgani len pokukujú po susedových dcérach.“ Na vedľajšom poli sa totiž v bikinách špacírovali dospievajúce dvojičky.

„Hej! Američan! Sú v tej Amerike krajšie baby ako naše?“

„A našiel si si nejakú?“

„Nechajte ho! Je to jeho vec. A radšej zbierajte!“

Vydýchol som si, že nemusím odpovedať. Debata sa vrátila naspäť. Pozastavil som sa a rozhliadal vôkol seba.

„No čo, už nevládzeš?“ vytkol mi bratranec. Nereagoval som. Neznášam, keď na mňa niekto zvaľuje svoju lenivosť.

A v tom rozčúlení, v tej vrave a hluku, v tom chaose, pri pozorovaní toho obrovského mraveniska, v ktorého strede som sa našiel, v nostalgii za starými zlatými časmi sa mi v mysli vynorila spásonosná spomienka.

***

Najvzácnejší okamih počas zberu zemiakov pre mňa odjakživa predstavovalo pravé poludnie. Vtedy na kilometre vzdialené kostoly spoza kopcov zo všetkých svetových strán spúšťali svoju pradávnu symfóniu. Na roli sa na pár minút zastavil čas. Odhodili sme motyky i vedrá a postavili sme sa do pozoru. Hurhaj utíchol a motory zmĺkli. Chlapi si zložili čiapky z hláv. Niektoré rodinky sa zlúčili v malé klbká. Celé pole ako jeden organizmus utíchlo, pretože zvonili na Anjel Pána. Jedni nahlas v skupinkách, iní mrmlúc si popod nos, ďalší s privretými očami bez pohybu – všetci vedno odriekali tú istú modlitbu.

A práve týmto ma zber zemiakov najväčšmi fascinoval. Babky ruženčiarky, ktoré navštevujú omšu deň čo deň, sa modlili spolu s odpornými ožranmi, ktorí počas nedeľných bohoslužieb podopierali zvonka kostolný múr. Dokonca aj všeobecne známi nepriatelia cirkvi či zaťatí komunisti tu mlčky prejavili svoju spolupatričnosť. Nejeden takto zo seba vydal jedinkú modlitbu počas roka. Tam, na jesennom poli. Za odpustenie, že nikdy viac a s vďakou, že predsa, že práve teraz. Len zopár minút. So všetkými a za všetkých, ktorí tam boli i ktorí nie. Vo chvíli mocnejšej než akákoľvek iná.

***

„Ujo! ujo!“ potiahlo ma za rukáv malé dievčatko. „Môj ocko vás volá.“

„Tak mi ho ukáž,“ pozrel som na ňu a videl som Vlastu v materskej škôlke.

„Aha,“ namierila prstom a zbadal som svojho najvernejšieho druha z detstva.

„Jaro!“ skríkol som a on mi zamával. Dievčatko ma chytilo za ruku a viedlo k svojmu ockovi. Pozrel som sa na hodinky.

„Počkaj!“ zvreskol som, až som sa sám zľakol a moja spoločníčka s plačom odbehla, „veď je presne dvanásť!“

V nádeji som sa otočil smerom k svojej famílii, ale tá horlivo pracovala a vadila sa ako dovtedy. Očami som začal hľadať po celom poli. Vari si nikto nevšimol, že práve odbilo poludnie? A zvony, ako to, že nezvonia zvony? Ako divoká šelma som nastražil svoje uši. Musia sa ozvať, veď som ich nečul dvanásť rokov! V tom vypätí sa mi zazdalo, že kdesi v diaľave sa ozýva ich buchot. Bol však taký slabý, že som nedokázal rozlíšiť, či nejde len o môj prelud. Babka, dedo, kde ste?! Začnite Anjel Pána, prosím, prosíkal som pre seba.

„Nazdar starec,“ zdráhavo ma oslovil Jaro zo vzdialenosti niekoľkých krokov, „čo je, čo ti je?“

„Prečo nebijú kostolné zvony? Veď je obed!“ vypálil som na neho ako nepríčetný. Totálne nechápal, ale pohotovo odpovedal.

„Ešte ti nepovedali? Nový farár ich vymenil za zvonkohru,“ hneď som si spomenul na otcovu „kauzu zvonov“, „a tá vyhráva každú hodinu, ale počuť ju len v dedine. Je oveľa tichšia.“

„Ľuboš! Ľubo! Neulievaj sa!“ všimol si moju dlhšiu záhaľku otec.

„Kde je Vlasta?“ vystrelil som na Jara druhýkrát.

„Choď ku ocovi,“ vyhol sa tentoraz odpovedi a obrátil sa mi chrbtom. Troma skokmi som ho dohonil a stiahol za plece.

„Tak kde je?! Hovor, kde je!“

„Nechaj ma!“ snažil sa vyslobodiť z môjho zovretia.

„Nepovolím, kým mi nepovieš,“ nástojil som na svojom, ale vtom som sa akosi spamätal a pustil ho. Rázne odkráčal, zatiaľ čo ja som zostal stáť prikovaný ako stĺp. Pozoroval som ho, kam ide, no Vlasty nikde.

„Dokedy tam budeš postávať?!“ prehovoril jeden zo strýkov.

„Nechaj ho!“ brzdila ho manželka, „pozri sa na seba, že kto tu postáva!“

„Keby ste nepracovali jazykmi ale rukami, už dávno sme doma,“ pridala sa ktorási sesternica.

„Hó, tá pravá sa ozvala,“ osopil sa na ňu snúbenec, „keby sme nemuseli za tebou robiť dozber…“

Mandolííínka pásavááá…,“ snažil sa upokojiť situáciu Dušan.

„Nepi už toľko! Zoberte mu tú fľašu!“

„Načo, veď aj tak sa tu len moce…“

Prestal som vnímať hlasy a zvuky okolo seba. Zohol som sa a začal hádzať zemiačky do vedier. Hundranie a hádanie sa stupňovalo naďalej a radšej ani nespomínam, ako večer skončilo. (Len tak na okraj, je až na neuverenie, že keď sme sa o šiestej vracali z poľa, zvonkohra nás privítala inštrumentálnym prevedením Bernsteinovej skladby America z muzikálu West Side Story.)

Žere larva, žere bandurky…

Započúval som sa do ozveny zvonov, ktoré tichučko sprevádzali údery môjho srdca. Veril som, že kdesi v diaľke stále bijú. A popadla ma obava, že už nik, že už iba tie zvony sa za nás modlia. 

„…až po korinky, až po korinky!


***
ilustračné foto: internet


***
Napísané v roku 2006. Čitateľom pripomínam, že tento text nie je autobiografický. Postavy a ich mená sú vymyslené.

5 komentárov:

  1. Dal by som ti za poviedku cenu! :)
    Či už si dostal???

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Myslím, že sme vtedy boli piataci v seminári. Oťka mi ju odporúčila poslať do súťaže Jurinova jeseň. Žiadna odpoveď mi neprišla, iba šek na 5000,- korún. Tak som sa dozvedel o prvej cene:)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Táto poviedka musela vyhrať prvú cenu, je skvelá :)

    OdpovedaťOdstrániť