Nariadenie (poviedka)

Nastúpil som do električky ako každé ráno. Automaticky som sa chcel posadiť a prečítať si rannú tlač. Nervózne som sa rozhliadal okolo seba, no nemohol som nájsť čo i len jednu voľnú sedačku. A to som bol jediný, kto zostal stáť. Keď som viackrát dôkladne zmapoval celé dopravné vozidlo a uistil som sa, že je to naozaj tak, nespokojne som svoj pohľad uprel priamo pred seba. Nehľadel som von oknom, pretože som príliš vysoký a to by som sa v tých našich starých strojoch musel poriadne zohnúť. Môj zrak spočinul na krátkom nápise, ktorý už tisíckrát predtým vyvolal na mojej tvári spontánny úsmev a potvrdil mi tézu môjho starého otca, že slovenčina je najkrajší jazyk na svete. Pripomínam, že hoci čítať vedel, spisovnú slovenčinu nepoužíval dokonca ani v spovednici (to mi na jeho kare pošepol do ucha pán farár).

Cestujúci sú povinní za jazdy sa držať.

 

Nie som žiadny jazykovedec ani literárny kritik (a ten, kto túto vetičku sformuloval, už vôbec nie), no o skromnú analýzu sa pokúsiť môžem. Po prvé, je to nariadenie ukladajúce adresátovi určitú povinnosť. Po druhé, adresátom je každá osoba nachádzajúca sa v danom dopravnom prostriedku za jazdy, teda aj sediaci – ten, čo sa držať, zdá sa, nepotrebuje. Po tretie, predpis uvá­dza tri informácie: kto, čo a kedy. Jeho všeobecnosť však mlčí o ďalších otázkach. Čoho alebo koho? Prípadne čím, ako a hlavne prečo sú cestujúci povinní sa držať?

Roky som sa snažil čo najpresnejšie vyjadriť svoje cestovateľské úvahy, no až prednedávnom sa mi ich podarilo vtesnať do týchto troch bodov. A som na nich pyšný. Jeden čas som dokonca intenzívne pracoval na alternatívnych zneniach, ktoré by presnejšie vyjadrili povinnosť cestujúcich. Bol som odhodlaný, že pôjdem na vedenie podniku a podám im svoje návrhy a takto sa budem podieľať na zlepšení kultúry cestovania v našom meste. Sníval som o tom, že ma budú na rukách nosiť, keď im predostriem svoje argumenty v prospech inovácie, že zarobím neviem koľko peňazí, ale hlavne potom, keď odstránia staré tabuľky a na ich miesto pripevnia nápis, ktorý som ja vymyslel, že sa budem môcť pochváliť každému spolucestujúcemu a rozpovedať mu celý príbeh a to budem robiť až do smrti, po ktorej v deň môjho pohrebu v celom meste na moju počesť zastavia presne na obed mestskú dopravu. No nikdy k tomu nedošlo. Nikto nič nevie o mojich zámeroch, s nikým som sa o svoj objav nepodelil. Dnes mi stačí hrejivý pocit vlastného uspokojenia a nadradenosti nad ostatnými, ktorí sa nad touto tabuľkou vôbec nepoza­sta­vujú.

Na vine je mladý revízor, ktorý do roboty nastúpil len prednedávnom a denne behá po tých električkách ako vyšinutý. Určite ho nechala frajerka. Kvôli nemu si už vyše mesiaca kupujem ráno spolu s novinami aj cestovné lístky. Naposledy som tak urobil pred troma rokmi, keď zdra­želi na dvanásť korún. Kúpil som presne osem lístkov a na nich som jazdil, hovorím, od posled­ných komunálnych volieb. Totižto, do zamestnania cestujem iba jedenástkou a už dávno som si všimol, že tie električky sú stále tie isté, len sa striedajú. Napočítal som ich dovedna osem, každá má svoje číslo (napr. 712 003), ktorým je označená na viacerých miestach vonkajšej karosé­rie. Zo starej peňaženky som si urobil také maličké puzdro s ôsmimi priečinkami. Každý má svoje číslo (napr. 712 003) a v každom je zasunutý jeden lístoček. Keď som do električky nastupoval, len som vybral lístok z toho pravého priečinku. Bol už síce predierkovaný, ale ja som ho vložil do stroj­čeka a potiahol som – išlo to ľahko, bez trhnutia, tie kódy sa nikdy nemenili. Keď potom prišiel náhodou kontrolór, ukázal som mu lístok a bolo to. Ak mi ho náhodou vrátil preškrtnutý alebo pretrhnutý, jednoducho som si ho dokúpil. Takto som dennodenne chodil do zamestnania a naspäť už, poviem vám, dosť rokov. Nikto mi na to neprišiel. Ja som sa tým ani nikomu nechválil. To by ešte chýbalo, aby sa to roznieslo a postupne by tak začali cestovať všetci! Tak to nie. Na tento vynález som bol takisto nesmierne hrdý, ale chcel som si ho odniesť až do hrobu. Vo vnútornom vrecku na saku – tam, kde som ho nosieval vždycky. Nebyť toho fagana.

Stalo sa to začiatkom minulého mesiaca. Zaspal som. Chodník od nášho paneláku až po zastávku bol pokrytý ľadom. Nestíhal som. Dvakrát som aj spadol, len len že som dobehol do zatvárajúcich sa dvier. Zadychčane som si sadol a dlaňami si masíroval boľavé koleno.

„Revízia cestovných lístkov!“ na ten štipľavý hlas nezabudnem. Aj dýchať som na pár sekúnd prestal. V tom zhone som si zabudol všimnúť číslo na električke. Som v kaši, pomyslel som si a rozhliadal som sa po stenách, či nebude nastriekané či nalepené hádam aj tu, hoci som už dávno mal všetko dôkladne pre­skúmané a vedel som, že nie.

„Moment…,“ začul som svoju neistú reakciu a štuchal som pravicou do vrecka na saku, „to je ale poľa­dovica, ešte šťastie, že električky jazdia po koľajniciach, nemusíme sa báť, že sa šmyk­neme niekde do priekopy, čo poviete?“ pokúšal som sa zľahčovať situáciu.

„Ukážete mi váš cestovný lístok?“ odpoveď bola nekompromisná.

„Áno, áno, moment, vydržte…“ habkal som. Sám sa tomu dnes čudujem, že som dovtedy nere­zignoval. Ešte raz som sa okolo seba rozhliadol a zrazu mi blysol hlavou nápad. Mám to! Veď to nemôže byť iná električka, než moja obľúbená stará sedem-jedna-dva-nula-nula-trojka. Ostatné som si trochu mýlil, ale túto nie, tú som poznal ako vlastnú dlaň, určite je to ona. Lístok som vytiahol bez toho, aby som vybral aj moje tajné puzdro (to by ma mohol revízor prekuknúť), bol hneď v prvom priečinku, to som vedel bezpečne.

„Nech sa páči,“ vydýchol som si, som zachránený. Prekvapene, nie, šokovane naň pozrel, overil si ho a ja som tušil, že také jednoduché to zasa nebude.

„To nie je možné…,“ krútil hlavou, „to nie je možné…“ Prezeral si ten lístok ako nejaký draho­kam až nakoniec vyriekol ortieľ: „Zaplatíte pokutu 1200 slovenských korún za používanie mestského hromad­ného prostriedku bez platného označeného lístka…“ recitoval ako z vyhlášky.

„Ako to?! Ja nič platiť nebudem. Lístok mám, označený je, tak čo odo mňa chcete?“ protestoval som.

„Neviem, ako je to možné, že máte tento lístok, no odkedy ste nastúpili do električky, vás pozo­rujem, no nevšimol som si, aby ste ho štikli. Zaplatíte pokutu.“

A hádka bola na svete. Vymýšľal som všetko možné, no nič nezabralo. A ja, cholerik starý, keď som sa nakoniec vzdal a vyberal som občiansky preukaz, spolu s nim som vytiahol aj moje (do tej chvíle) tajné puzdro. Zvyšok si už môžete domyslieť. Od tohto incidentu ide z môjho denného rozpočtu 24 korún na dopravu. K tomu ešte tá pokuta, joj.

Takže takto som zarobil na dopravnom podniku. Môj hnev bol taký silný, že som zaraz potrhal a povyhadzoval všetky svoje návrhy na zmenu nápisu v električkách a bolo po sláve.

Hľadel som teda na tú tabuľku a kútikmi úst sa usmieval. Predstavil som si, že by som pristúpil k hociktorému z cestujúcich a chytil ho za ruku. Aby som počúvol príkaz. Druhou rukou by som sa lapil niekoho iného a už by sme boli traja. Oni by zase pokračovali. Svoje voľné ruky by natiahli najbližšie sto­jacim či sediacim a tak by to pokračovalo, kým by sme sa nedržali všetci. Nezáleží na tom, či sa poznáme či nie, či sme si sympatickí, či sa budeme aj zhovárať, či sa ešte niekedy uvidíme. Nie, záleží len na tom, aby sme sa navzájom držali – jeden druhého a tým všetci vospolok. Skúmal som tváre ľudí a v duchu hádal, ako by reagovali.

Hneď nato som si uvedomil, že by sme sa mali držať nielen v električke ale aj vonku, keď vystúpime. A nielen na zastávke, ale aj potom. Všetci by sme sa mali pochytať za ruky aj v práci, doma, na ulici, v krčme, u kaderníka, na hokeji, v divadle, aj na dovolenke pri mori, proste vždy všade všetci. Celý svet. Držať sa. Veď cestujúcimi sme stále, nielen vtedy, keď sa práve nachá­dzame v nejakom dopravnom pros­triedku. Sme nimi od začiatku do konca. Musíme sa držať. Pre nás je to nevyhnutné na riadenie – len tak sa udržíme na nohách idúc správnym smerom.

Prvýkrát som sa prestal cítiť ako skrytý vynálezca, ktorému nebolo umožnené prejaviť sa. Viem, že pravý milovník múdrosti to nikdy neprizná, no zo mňa sa v tej chvíli stal snívajúci filozof – maličké ohnivko na obrovskej reťazi, ktoré pochopilo, prečo sú všetky navzájom pospájané. Áno, vtedy som to pochopil. Všetko. V jednom momente. Neboli to moje myšlienky, pretože na také niečo som sa nikdy nezmohol. Bol to dotyk zhora, myslite si, čo chcete. Pochopil som, že som sa svojou vnútornou kritikou nesmierne mýlil. Ten nápis nemôže byť výstižnejší! Vyjadruje to, čo má a ešte oveľa viac. Určite to netušil ani jeho navrhovateľ.

„Kzzzzzzzzz…!“ zrazu električka prudko zabrzdila. Práve som si oboma rukami rozopínal zimný kožuch, pri tých úvahách som aj na chlad okolo seba zabudol. Trhlo so mnou, reflexívne som urobil krok vbok, viac som v tej rýchlosti nedokázal. Aký som dlhý, padal som na zem s tichým ale o to vystrašenej­ším výkrikom. V mysli som už cítil bolesť chrbta, ktorá má zachváti, keď sa nebudem môcť zodvihnúť zo zeme. Keď som už krivil tvár v očakávaní tvrdého nárazu, moje vydesenie sa náhle zmenilo na neskrývaný údiv. Tesne nad podlahou ma zachytili dve mocné ruky. Spadol som ako do perín.

„Pozooor…,“ varoval ma ktosi, sám vedel, že neskoro. Jeho hlas sa mi hneď zdal akýsi pove­domý. Električka už stála nehybne, počul som nadávky, ľudia krútili hlavami. Zízali dopredu snažiac sa dopát­rať, čo sa vlastne stalo. Mimochodom, ja to neviem dodnes.        

„Keby na to bol nejaký predpis, dám vám pokutu za to, že ste nedodržali príkaz, ktorý je tu hore napí­saný, aha,“ mykol k nemu hlavou môj záchranca, dvíhal ma, hneď som mu kukol do tváre. „Nabudúce musíte dávať väčší pozor a vidíte, že dodržiavať predpisy sa oplatí, ba čo (!), je to nutné.“

Úplne dezorientovaný som čumel raz na neho, raz na dlážku (či mi niečo nevypadlo) a nebolo možné vtedy vypustiť z úst iné.

„Ďakujem,“ podal som mu ruku, čo som v tom momente vnímal ako najdokonalejší prejav odpustenia. Aj on si ma pamätal. Tak teplo na srdci mi dávno nebolo. Šok, úľava, znechutenie i radosť zároveň.

„A držte sa,“ opäť veľavravne kývol hlavou smerom k  tabuľke a keď som sa už konečne začínal spa­mätávať a chcel som sa prihovoriť, odišiel. „Idem sa pozrieť, čo sa tu vlastne stalo. Dovidenia.“

O pár minút sa električka pohla. Zopár sedadiel sa uvoľnilo, lebo viacerí vybehli von, no ja som zostal stáť na svojom mieste a zadumane som čítal odpredu dozadu a naopak ten osudný nápis. Chvíľa osviete­nia sa zavŕšila. Získal som odpoveď na poslednú otázku, na tú najpodstatnejšiu. Aj Shakespeare by musel uznať, že jeho veľdiela sú v porovnaní s touto sedemslovnou vetou prebytočným literárnym žonglér­stvom.

Na konečnej predo mnou nemotorne vystupovala moja kolegyňa na vysokých podpätkoch. Chytil som ju za rameno bez toho, aby ma zbadala. Obzrela sa a keď ma identifikovala, na jej tvári sa zmiešal údiv s úsmevom. Už som ju nepustil. Podotýkam, že predtým som to nikdy nerobil. Poznala ma ako „patolo­gického samotára“ (to sú, prosím pekne, jej slová). Môj skutok ju prekvapil, no nič sa nespýtala, nekomentovala ho. Pochválil som jej nový kožuch, ona sa rozho­vorila o svojom nedávno narodivšom prvom vnukovi a takto sme vedno kráčali ruka v ruke až do firmy.

***

ilustračné foto: internet

***

Napísané v roku 2003.