Daj si z mojich

Ku kázni na Dvadsiatu deviatu nedeľu v Cezročnom období "A": "Čo je cisárovo, dávajte cisárovi, čo je Božie, dávajte Bohu."

Istý kňaz Košickej arcidiecézy istý podvečer prechádzal centrom východnej metropoly. Ulice boli takmer vyprázdnené, len tu a tam sa ktosi potuloval tak ako on. Ani nevedel ako, v parku sa dal do reči s istým bezdomovcom. Sedeli na lavičke a zhovárali sa o všeličom. Služobník oltára sa rozhodol aj pre charitatívny skutok.

„Fajčíš?“ spýtal sa.

„Hej.“

„Marlborky môžu byť?“

„Hej.“

„Červené?“

„Hej.“

„Počkáš tu?“

„Hej.“

O pár minút sa vrátil s fľašou hruškovice a krabičkou cigariet. Obe hneď odovzdal svojmu novému kamarátovi. Liehovinu otvorili. Kňaz sa spočiatku bridil odpíjať, teda priložiť svoje pery na miesto, ktorého sa pred chvíľou dotýkali pery tohto ufúľaného muža, no dorazila ho výzva:

„Ty si so mnou nedáš?!“

Vtedy musel.

Obaja boli fajčiari. Kňaz siahol po svojom balíčku do vrecka a spýtal sa:

„Zapálime si?“

„Hej.“

Nestihol vytiahnuť cigaretu, keď bezdomovec načiahol svoju ruku s čerstvo otvorenými novými červenými marlborkami a naliehavo ich ponúkol tomu, kto mu ich pred niekoľkými minútami daroval:

„Daj si z mojich!“

Dôraz bol na poslednom slove. Kaplán neveril vlastným ušiam. Zapálili si a pokračovali v nočnej debate.

Asi takto zmýšľame o tom, čo si myslíme, že môžeme dať Bohu.

ilustračné foto: internet