Do Ríma som prišiel pred mesiacom. Mám za sebou prvú
nádchu, prvé poblúdenia pri nasadnutí na nesprávny autobus, prvé dni v škole,
prvé vyprázdnenia peňaženky pri nákupe povinnej literatúry, prvé chvíľky
vyčerpania po dňoch cestovania a študovania a cestovania a študovania,
prvé uzretie Svätého Otca z maličkej vzdialenosti pri ohromnom koncerte, a spomeniem
ešte prvú búrku, ktorá vo večnom meste paralyzovala dopravu, nadobro nás
premočila a potom sme celé dopoludnie na prednáškach sedeli v zmoknutých
topánkach a nohaviciach. Akademický rok sa rozbehol.
Niektoré rána vyzerajú takto. Cestou na univerzitu
prechádzam okolo Španielskych schodov. Nikto na nich ešte nesedí, žiaden
turista ešte nevyliezol z postele. Zastavím sa v kostole minoritov.
Je zasvätený sv. Ondrejovi. Obdivujem tri megaobrazy zobrazujúce tohto
apoštola, ako ho vešajú na „ixovitý“ kríž, ako na ňom zomiera a ako ho z neho
skladajú. Prehodím krátku modlitbu k patrónovi Košickej arcidiecézy, aby
nad ňou bdel, keďže tento rok mu patrí viac než minulé, ale prosím ho ešte, aby
nezabúdal ani na tých jej synov, ktorí sú roztratení po svete, napríklad na
štúdiách v Ríme. Prejdem ešte popri Fontáne di Trevi, aj tu je prázdno.
Zamestnanci mestských služieb ju vysávajú a tou istou vodou zároveň
umývajú kamene, na ktoré si každý deň sadnú tisícky návštevníkov. O pár metrov
vstúpim na pôdu Pápežskej Gregoriánskej univerzity.
Zo štyridsať štyri študentov môjho odboru len dvaja nie
sú kňazi, jeden je diakon, druhý seminarista. Zo štyridsiatich štyroch sme len niekoľkí
Európania – po jednom z Kosova, Chorvátska a Rakúska, traja Taliani a ja.
Ázijčanov je len zopár, Afričanov viac, no väčšina pochádza z Latinskej Ameriky,
najpočetnejšiu skupinku tvorí dvanásťčlenná „mexická mafia“. Keď sme sa predstavovali,
bežná fráza týchto chlapíkov vyzerala takto: „Pochádzam z malej rodiny,
mám štyroch súrodencov.“ Nebola v tom irónia ani pokus o žart.
Nejeden zase narátal aj trinásť či pätnásť bratov a sestier. Vtedy obecenstvo
uznanlivo híklo a usmialo sa. Treba byť veľmi opatrný pri zovšeobecňovaní
a plošnom hodnotení, ale záver som si urobil takýto: Mexiko je krajina,
kde je päť-šesťčlenná rodina malá.
Popoludní sa už nevraciam rovnakou trasou. Okolo slávnej
fontány sa hemží taká masa ľudí, že sa cez nich treba prebíjať ako cez
preplnené metro. Hovoria všetkými jazykmi a kamerujú a fotia na
všetky strany. Ocitnete sa na desiatkach záberov na desiatkach foto či
videoalbumov. To isté vás čaká na Španielskom námestí. Niekedy sa až človek
čuduje, že posedenie na kamennom schodíku predstavuje pre návštevníka tohto
prastarého mesta tak obrovský zážitok.
Podzemný vlak funguje výborne, horšie to je s pohyblivými
schodmi, každé druhé sú odstavené. Treba sledovať správy, niet kedy a dopravcovia
vyhlásia „sciopero“, teda štrajk, a vtedy je najlepšie ostať doma, alebo
rátať s nekonečným čakaním na staniciach a zastávkach všetkých typov
dopravy.
Raz som v sobotu vyrazil z nášho kolégia pred
šiestou, pretože sme sa chystali odslúžiť rannú omšu pri hrobke sv. Petra v útrobách
baziliky. Autobusy sa nejako neobjavovali, začal som stopovať, veď áut tam
prechádzalo neúrekom. Ten kilometer-dva na najbližšiu stanicu ma hádam niekto
vezme. A vzal. Rehoľné sestry kamiliánky. Štyri sedeli vo svojom pick-upe,
a našlo sa miesto aj pre mňa. Zase sa mi potvrdilo staré stopárske
pravidlo – treba stopovať aj tie najnepravdepodobnejšie autá – aj tie
preplnené, aj staré, aj hasičské, aj neviem aké. O týždeň sa mi to opäť
potvrdilo, keď som sa omylom tridsaťjednotkou odviezol nie na železničnú
stanicu ale do najbližšej dediny. Ešteže sa našla jedna dobrá duša. Pol hodiny
som meškal na kurz, nevadilo, prednášajúci prišiel až päť minút po mne. Tiež
cestoval.
Raz sa na chodbe ozvalo nástojčivé zvolanie: „Poďte sem! Rýchlo!
Letenka je za osem eur.“ Domov je nám bližšie, než by človek povedal.
Internetové telefonovanie tomu tiež napomáha, cez tenkú stenu nechcene počujem
komunikáciu môjho suseda so svojou rodinou. I pútnici z našej domoviny
sa tu sem-tam objavia a zisťujeme, že svet je dnes už naozaj malý, že
vzdialenosti priestorové, ani časové, ani finančné už tak nevadia, a že naopak,
akoby boli našou výhodou.
ilustračné foto: internet
tak je to s tou slávnou fontánou
OdpovedaťOdstrániť