„Väčšina ľudí verí v niečo, pre čo nemá žiaden dôkaz: takmer k nikomu z nich neprehovoril Boh a takmer nikto nebol svedkom zjavenia, zázraku a pod.“ Touto tézou chce autor v úvode naznačiť svoj úmysel presvedčiť čitateľa o neexistencii Boha a škodlivosti náboženstva, predovšetkým troch monoteizmov – židovstva, kresťanstva a islamu. Avšak keď z celého ľudstva vyberieme množinu takmer(!) všetkých, predsa ostane aspoň jeden či dvaja, ktorí do nej nepatria. Inými slovami, tvrdenie, že „takmer k nikomu neprehovoril Boh“, je rovnocenné s tvrdením, že „jestvuje skupinka ľudí, ku ktorým Boh prehovoril“. Otázka na autora by znela: Ako vysvetliť existenciu tejto malú skupinu?
Argumentačná nedôslednosť je len jedným z nedostatkov. Ďalšími sú terminologická nejasnosť, nedostatočné historicko-kritické zhodnotenie posvätných textov, tendenčný výber informácií a podobne. Ako príklad možno uviesť „päť zásadných námietok proti náboženstvu: 1. úplne zavadzajúcim spôsobom vykladá vznik človeka a vesmíru; 2. je evidentne založené na projekcii ľudských prianí a strachu; 3. kvôli chybným predpokladom kombinuje maximum servility a solipsizmu; 4. vedie k medziskupinovým konfliktom; 5. je príčinou mnohých iracionálnych a škodlivých obmedzení (sexuálna represia, zákaz interrupcie, odpor proti biotechnológiám – napr. výskum kmeňových buniek a pod.).“ Autor vyzývajúci k odloženiu tradičných zábran, „ktoré nám bránia skúmať náboženstvo vedecky“, čitateľovi ponúka vedeckú objektivitu takýmito tvrdeniami. Neskôr sa možno dočítať, že človek ako Abrahám za poslúchnutie božského hlasu, prikazujúcemu zabiť svojho syna, by dnes skončil v blázinci alebo vo väzení; že za anglických kráľov sa modlia milióny ľudí, a predsa sa nedožívajú vyššieho veku, práve naopak, čo svedčí o neúčinnosti modlitby; že keď pápeža Jána Pavla II. zachránila pri atentáte ruka Panny Márie, „komu mal poďakovať Adolf Hitler, ktorý bez vážnejšej ujmy na zdraví všetky atentáty prežil?“, alebo že pravopisné chyby v Koráne nespochybniteľne spochybňujú jeho božský pôvod...
Kniha chce Boha a náboženstvo vytlačiť za každú cenu a všetkými prostriedkami a to je jej najväčšia slabina. Autor prezentoval svoj ateistické presvedčenie, ale nepresvedčil. Zabudol na rešpekt nielen k sakrálnemu, ale aj k profánnemu, nielen k človeku ako náboženskej bytosti, ale aj k človeku ako človeku, nielen k viere ako schopnosti ľudského rozumu, ale aj k rozumu samotnému. Nie je takéto všemožné nenávistné napadanie viery prejavom nevysporiadania sa neveriaceho s vlastnou nevierou?
Chcela by som vedieť, aký je tvoj názor ako kňaza na to, že o pár rokov bude možný život aj na Marse. Síce zo začiatku určite nie ako tu na Zemi, no kto vie. Myslíš, že Boh bude s ľuďmi aj tam... až do skončenia sveta???
OdpovedaťOdstrániťTo si píš, že Boh bude s ľuďmi aj tam, o tom niet pochýb. Skôr sa pýtajme, či tam človek bude mať o Boha záujem. Či sa z presťahovania na Mars nestane útek od všetkého, čo vypĺňalo jeho život na Zemi, teda aj od náboženstva. Na druhej strane, prvá ľudská kolónia na inej planéte bude predstavovať šancu na novú tvár náboženstva. S ľudstvom by to bolo veľmi zle, ak by práve pri takýchto prekračovaniach svojích možností pokorne neuznalo, že sme vo vesmíre stále malí, že je tu niekto nesmierne väčší.
OdpovedaťOdstrániťBoh aj tak pošle Ítýho a presťahuje ľudí na inú planétu:)
Íty... :) tak toho budú ozaj potrebovať. Božia trpezlivosť je nekonečná, až tak, že bude s ľuďmi do skončenia ktoréhokoľvek sveta. Divné. A pritom plné lásky. Boh nás v podstate nepotrebuje, to my potrebujeme Jeho. A aj tak je to On, ktorý na nás má nervy a náladu hocikedy a hocikde. Ak niečo na Marse bude, potrvá tisíce rokov, kým sa ľudia tak povediac skonsolidujú a upokoja, usadia... kto vie, či Ho budú chcieť, potrebovať. Ale zase si týmto činom človek dokáže, že má naviac, že práve to, že sa dostal na inú planétu je znakom jeho sily a šikovnosti. A na Boha sa zabudne. Hm, to je moc polemické. Tak sa radšej vrátim na Zem :)
OdpovedaťOdstrániť