Náboženstvo na Pandore

Helmut Weber tvrdí, že človek dnes stráca citlivosť pre vinu (Morální teologie, Praha, Zvon 1998). Pôvod tejto skutočnosti vidí v strate transcendencie. Ak si prestaneme uvedomovať, že stojíme pred niekým väčším, kto nás presahuje a pred kým sme zodpovední, náš cit pre vinu chabne. Jedným zo sprievodných javov je to, že pocit viny sa presúva do iných oblastí. Zvyšuje sa citlivosť na nesprávne sociálne konanie, na fenomén vojny a pre súčasnosť charakteristické vedomie, že človek sa môže „nachádzať v nepráve voči zvieratám a pri bezohľadnom zachádzaní s prírodou“. Teda, strata viery v Boha má za následok oslabenie pocitu viny za nemorálne konanie. Ten sa potom človek snaží obnoviť tým, že „zbožšťuje“ spoločnosť, svetový mier, živočíšnu ríšu či prírodu ako takú.

Až romanticky vykreslené súžitie domorodého obyvateľstva planéty Pandora so svojou prírodou vo filme Avatar ponúka podobnú interpretáciu. Ak túžbe človeka po bohatstve nič nie je sväté, ak ľudská rasa prestane rozlišovať spravodlivosť a nespravodlivosť, potom naturálna spiritualita mimozemšťanov sa javí ako niečo, čo duchovne vyprázdnenému človeku chýba. Náboženstvo Pandorčanov je panteistické. Svet pre nich nie je len viditeľná a hmatateľná matéria. Svet má dušu a vďaka nej žijú v spolupatričnosti so všetkými živými tvormi, rastlinstvom i s mŕtvymi. Ak idú zabiť zviera, najprv sa mu odprosia. Ak ho chcú skrotiť, spojením svojich vlasov so zvieracími zjednotia aj duše a začnú ho riadiť svojou mysľou. A neprípustné je, aby opustili svoj Strom. Tak ako ľudia ani Pandorčania neveria v Boha ako v nadprirodzenú bytosť. Pre prvých je bohom bohatstvo (česť výnimkám), druhí ho stotožňujú s prírodou (to výnimky niet). A preto ju treba chrániť!

Tento prvok v scenári laické publikum ohromil. Kým väčšina recenzií zvelebuje prevratnosť špeciálnych efektov a kritizuje predvídateľnosť až gýčovitosť príbehu, u bežných návštevníkov kina sa možno stretnúť s opačnými reakciami: „Nejde len o efekty, film by som si pozrel ešte raz, nemuselo by to byť ani 3D. Ale ten príbeh je fascinujúci, nový, kvôli myšlienke sa ho oplatí vidieť...“ Avatar ako vrcholný produkt dnešného masového umenia sa s najväčšou pravdepodobnosťou stane najviac zarábajúcim a najnavštevovanejším filmom v dejinách. Je to nielen vďaka jeho príťažlivej vizualizácii, ale aj vďaka obsahu dokonale nasycujúcemu dopyt. Príbeh má všetko – boj dobra a zla, hrdinu aj antihrdinu, porážku silných a víťazstvo slabých, lásku, i dokonalý happy end. Scenáristovi síce možno vyčítať takmer neprítomnosť humoru, ináč film uspokojí po každej stránke. A uspokojí aj vyprahnutý náboženský cit dnešného antináboženského človeka – práve idealizovanou spiritualitou Pandorčanov.

Ak náboženstvo v tradičnej a inštitucionalizovanej forme v súčasnosti čelí kríze, homo religiosus prirodzene hľadá naplnenie inde. V kurze je príroda a ochrana životného prostredia. Ak si ju zbožstvíme, zabijeme dve muchy jednou ranou: ponajprv, nebudeme viac musieť vyznávať Boha, čo robievali naši predkovia a čo sa tvárime, že chceme prekonať; po druhé, vyplníme prázdno, ktoré po zničenej viere v našej postmodernej duši ostalo. No s týmito dvoma muchami to také jednoduché nebude. Skôr je otázkou, ako dlho nám to bude trvať, kým to pochopíme. A možno práve toto je cesta k znovunájdeniu pevnej viery v Boha.

foto: internet