Žena za volantom telefonuje, vyhodí smerovku a skrúti auto do ostrej pravotočivej zákruty. Okolo sa hemží množstvo ďalších vozidiel a chodcov. Ozve sa siréna, predbehne ju biela Kia so zeleným prúžkom a dáva jej signály, aby zastavila. Vystrašená rovno vypne motor a vystúpi. Blížiaci sa policajt na ňu vyčítavo krúti hlavou a spustí svoju pesničku:
„Pani vodička, viete akého dopravného priestupku ste sa dopustili?...“
Mobil počas šoférovania v ruke, ktorou zaradzujem rýchlosti – uvedomuje si svoj prečin, ale mlčí, iba prikývne. Strážca zákona cez okno nazrie na jej zadné sedadlá. V dvoch sedačkách sedia dvaja chlapci, jeden ročný, druhý troj. Namrzene hľadia zboka nabok.
„Uvedomujete si, aká ste nezodpovedná? Chcete svoje deti priviesť do hrobu? Si myslíte, že dopravné predpisy sú nadarmo? Čo keby vám niekto skočil do cesty? Čo keby sa stala nejaká nepredvídaná situácia? Ako by sa vám žilo s tým, že kvôli jednému hovoru, ktorý ste nemuseli zdvihnúť, sa vášmu dieťaťu niečo stalo?...“
Žena ani nedýcha. Otázky v nej prebudia paralyzujúce výčitky svedomia. Miliónovú pokutu nech mi vypíše, zaslúžim si, platím v hotovosti – čaká na rozsudok.
„Mali by ste prehodnotiť svoje vodičské návyky,“ podá jej doklady, „prajem príjemnú cestu.“
Nechápavo hľadí na policajtov odchádzajúci chrbát. Ani cent? Doslova spadne do svojho auta, zabuchne dvere a výbuchom sa rozplače, akoby už večnosť nevyronila ani slzu, akoby spáchala zločin na trest smrti, akoby dostala trest ešte horší, teda žiaden. Dlho sedí s trasúcimi sa prstami na volante. Až plač najmladšieho člena rodiny ju donúti opäť naštartovať a pokračovať domov.
Iná žena si kľakne ku kňazovi počas masovej spovede a vysype svoje hriechy za posledných neviem koľko rokov. Hovorí priamo, pomenovania situácií a skutkov sú presné, hovorí pokojne, ale ako keby s hnevom na seba samú. Svojou razantnosťou túži všetky svoje zlyhania priklincovať pred oltár, zbaviť sa ich. Postaršieho farára chce tak zasypať, tak šokovať, aby ju on potom zasypal nekonečnou pokutou, ktorou by sa mohla vykúpiť.
„Dobre, že ste po takom dlhom čase prišli. Máte dobré srdce. Pomodlite sa Zdravas. Ľutujte.“
„Hm? Iba toľko? Nič viac? Čo? Tak málo?“
Spovedník je prekvapený väčšmi než ona, jej koktanie doplní svojím:
„No, to je na vás, hm, podľa toho, ako cítite...,“ a začne rozhrešovať: „Milosrdný Boh Otec... i Syna i Ducha Svätého.“
„Amen,“ zapečatí hriešnica svoje vyznanie, ale zdá sa jej, akoby spoveď bola neúplná, akoby sa cítila ešte ťažšou, než vo chvíli, keď do kostola vstúpila, akoby sa jej kolená prilepili o kľakátko. Milión Zdravasov mala dostať ako zadosťučinenie, odriekla by ich hneď, jednorázovo, tak by odčinila svoje prečiny. Tak prečo len jeden? V lavici sedí dlho, stovky kajúcnikov sa okolo nej premelú. Až kostolník pri zamykaní k nej opatrne pristúpi a poklepká si po zápästí, kde niektorí ľudia nosia hodinky. Ako námesačná namieri von a domov.
Sú situácie, kedy prísny trest je pre človeka v skutočnosti odmenou. Ak ho ťažia pocity viny za svoje minulé skutky, vo svojom vnútri túži, aby bol potrestaný a tak by sa jeho výčitky svedomia upokojili. Lenže po tejto odmene – opätovnom nadobudnutí duševnej harmónie – je opäť náchylný vrátiť sa ku konaniu, ktoré mu ju opäť vezme. Trest ako falošná odmena sa stáva premárnenou príležitosťou. Ozajstný zmysel má iba ako satisfakcia a motivácia k náprave.
Úlohou spovedníka nie je len vždy a nanovo odľahčovať a hladiť svedomie kajúcnikov, hoci mnohí k sviatosti zmierenia pristupujú z tohto dôvodu („uľavilo sa mi na duši“). Túto útechu nadobúdajú mnohí práve prísnym trestom (jeden Otče náš nestačí) a príjemným pokecom s kňazom. Zo spovede sa stáva zabudnutie na minulosť a otvorenie dverí pre opakovanie minulosti. Avšak, umenie spovedníka spočíva v takom usmernení a potrestaní spovedajúceho sa, ktoré mu na jednej strane poskytne vnútornú úľavu, ale zároveň mu ponechá chrobáka vo svedomí, ktorý mu pomôže pri odolávaní budúcim pokušeniam. Rozhodujúci pocit pri odchode zo spovednice nemá byť vojna sa skončila, odteraz mám pokoj, ale nemám pokoj, odteraz mám zbrane.
ilustračné foto: internet
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára