Na Advent

V končiacom sa roku som dostal niekoľko darov, spomedzi ktorých si zvlášť vážim nástenné hodiny. A vážim si rodinu, od ktorej ich mám a ktorá je na nich podpísaná.

Hodiny boli vyrobené na požiadanie. Maliarka sa vyjadrila, že predtým nikdy nerobila náboženský motív, že tento je prvý. Na sklenenú štvorcovú tabuľu je farbami nanesený obraz Božského Srdca. Okolo neho sa nachádza zopár symbolov a farebných ornamentov. Umeleckú hodnotu nekomentujem, nepotrebujem. Z prostriedku Ježišovej hrude, tesne nad srdcom, sa krútia tri ručičky ukazujúce čas. Veľká a malá sú čierne, sekundová je červená a každý jej pohyb sprevádza hlasný tik. Hodiny visia na stene v mojom byte.

Prvé dni som v ich prítomnosti nemohol zaspať. Hlasné posuvy najtenšej ručičky šesťdesiatkrát za minútu bránili mojej mysli uvoľniť sa a zaspať. Keď sa to napokon podarilo, ich zvuk sa prenášal do mojich snov v podobe hlasnej pravidelnej sirény či klaksónu. Ale postupne som si zvykol.

Horším negatívom sa ukázalo, že tieto hodinky neukazujú čas. Vlastne ukazujú, ale farba ručičiek splýva s pozadím, preto je možné rozoznať ich presné postavenie maximálne zo vzdialenosti do dvoch metrov. Z opačnej strany izby – bez šance! Po pár dňoch som čelil pokušeniu zvesiť ich, odložiť a nahradiť inými, veď načo sú hodiny, na ktorých nevidno presný čas? A k tomu také hlučné. Kamarát sa mi núkal, že ich podsvieti diódami, no nedovolil som.

Nechal som ich na stene tak, už takmer pol roka. Pozerám na nich denne, miliónkrát. Hľadím na Ježiša a pýtam sa: „Kedy prídeš? Kedy je tvoj čas? Nezabudol si na nás?“ Zavše sa vo mne zrodí výčitka: „A ja som nezabudol na teba? Koľko sekúnd, minút, hodín, dnes a včera a tento týždeň či mesiac som prežil bez teba...“

„Vďaka ti za všetkých, ktorí sú mi svedectvom, že si, že si bol, že prídeš. Že si tu a teraz, že si bol vždy a všade, že prídeš vo chvíli, ktorú nemožno vymeniť za inú, ktorá jediná je tá správna, ktorá je pre mňa, pre každého, najlepšia.“

foto: autor