Mexiko v Ríme

Do Ríma som prišiel pred mesiacom. Mám za sebou prvú nádchu, prvé poblúdenia pri nasadnutí na nesprávny autobus, prvé dni v škole, prvé vyprázdnenia peňaženky pri nákupe povinnej literatúry, prvé chvíľky vyčerpania po dňoch cestovania a študovania a cestovania a študovania, prvé uzretie Svätého Otca z maličkej vzdialenosti pri ohromnom koncerte, a spomeniem ešte prvú búrku, ktorá vo večnom meste paralyzovala dopravu, nadobro nás premočila a potom sme celé dopoludnie na prednáškach sedeli v zmoknutých topánkach a nohaviciach. Akademický rok sa rozbehol.

Niektoré rána vyzerajú takto. Cestou na univerzitu prechádzam okolo Španielskych schodov. Nikto na nich ešte nesedí, žiaden turista ešte nevyliezol z postele. Zastavím sa v kostole minoritov. Je zasvätený sv. Ondrejovi. Obdivujem tri megaobrazy zobrazujúce tohto apoštola, ako ho vešajú na „ixovitý“ kríž, ako na ňom zomiera a ako ho z neho skladajú. Prehodím krátku modlitbu k patrónovi Košickej arcidiecézy, aby nad ňou bdel, keďže tento rok mu patrí viac než minulé, ale prosím ho ešte, aby nezabúdal ani na tých jej synov, ktorí sú roztratení po svete, napríklad na štúdiách v Ríme. Prejdem ešte popri Fontáne di Trevi, aj tu je prázdno. Zamestnanci mestských služieb ju vysávajú a tou istou vodou zároveň umývajú kamene, na ktoré si každý deň sadnú tisícky návštevníkov. O pár metrov vstúpim na pôdu Pápežskej Gregoriánskej univerzity.

Zo štyridsať štyri študentov môjho odboru len dvaja nie sú kňazi, jeden je diakon, druhý seminarista. Zo štyridsiatich štyroch sme len niekoľkí Európania – po jednom z Kosova, Chorvátska a Rakúska, traja Taliani a ja. Ázijčanov je len zopár, Afričanov viac, no väčšina pochádza z Latinskej Ameriky, najpočetnejšiu skupinku tvorí dvanásťčlenná  „mexická mafia“. Keď sme sa predstavovali, bežná fráza týchto chlapíkov vyzerala takto: „Pochádzam z malej rodiny, mám štyroch súrodencov.“ Nebola v tom irónia ani pokus o žart. Nejeden zase narátal aj trinásť či pätnásť bratov a sestier. Vtedy obecenstvo uznanlivo híklo a usmialo sa. Treba byť veľmi opatrný pri zovšeobecňovaní a plošnom hodnotení, ale záver som si urobil takýto: Mexiko je krajina, kde je päť-šesťčlenná rodina malá.

Popoludní sa už nevraciam rovnakou trasou. Okolo slávnej fontány sa hemží taká masa ľudí, že sa cez nich treba prebíjať ako cez preplnené metro. Hovoria všetkými jazykmi a kamerujú a fotia na všetky strany. Ocitnete sa na desiatkach záberov na desiatkach foto či videoalbumov. To isté vás čaká na Španielskom námestí. Niekedy sa až človek čuduje, že posedenie na kamennom schodíku predstavuje pre návštevníka tohto prastarého mesta tak obrovský zážitok.

Podzemný vlak funguje výborne, horšie to je s pohyblivými schodmi, každé druhé sú odstavené. Treba sledovať správy, niet kedy a dopravcovia vyhlásia „sciopero“, teda štrajk, a vtedy je najlepšie ostať doma, alebo rátať s nekonečným čakaním na staniciach a zastávkach všetkých typov dopravy.

Raz som v sobotu vyrazil z nášho kolégia pred šiestou, pretože sme sa chystali odslúžiť rannú omšu pri hrobke sv. Petra v útrobách baziliky. Autobusy sa nejako neobjavovali, začal som stopovať, veď áut tam prechádzalo neúrekom. Ten kilometer-dva na najbližšiu stanicu ma hádam niekto vezme. A vzal. Rehoľné sestry kamiliánky. Štyri sedeli vo svojom pick-upe, a našlo sa miesto aj pre mňa. Zase sa mi potvrdilo staré stopárske pravidlo – treba stopovať aj tie najnepravdepodobnejšie autá – aj tie preplnené, aj staré, aj hasičské, aj neviem aké. O týždeň sa mi to opäť potvrdilo, keď som sa omylom tridsaťjednotkou odviezol nie na železničnú stanicu ale do najbližšej dediny. Ešteže sa našla jedna dobrá duša. Pol hodiny som meškal na kurz, nevadilo, prednášajúci prišiel až päť minút po mne. Tiež cestoval.

Raz sa na chodbe ozvalo nástojčivé zvolanie: „Poďte sem! Rýchlo! Letenka je za osem eur.“ Domov je nám bližšie, než by človek povedal. Internetové telefonovanie tomu tiež napomáha, cez tenkú stenu nechcene počujem komunikáciu môjho suseda so svojou rodinou. I pútnici z našej domoviny sa tu sem-tam objavia a zisťujeme, že svet je dnes už naozaj malý, že vzdialenosti priestorové, ani časové, ani finančné už tak nevadia, a že naopak, akoby boli našou výhodou.

ilustračné foto: internet