Zobudil som sa zavčasu. Aj napriek podporným
prostriedkom v podobe domácej liehoviny sa mi do ranných hodín nedarilo
zaspať. Sedemhodinový časový posun spravil svoje. Po silnej slovenskej tureckej
káve, na akú som už prisám veru zabudol, som sa vybral vlakom do mesta. Tie
žlto-červené predpotopné špinavé vozne mi tiež takmer vypadli z pamäti.
Tridsaťdvakilometrovú vzdialenosť urazili za necelú hodinu. V Amerike som
vlakom necestoval ani raz, poväčšine lietadlom. Za rovnakú dobu sa dalo dostať
na miesto v desaťnásobne väčšej diaľke. Uľútostilo sa mi za
stredoškolskými rokmi, keď som dennodenne dochádzal na tejto „hornošarišskej strele“
(ako sme ju volali) na gymnázium. Sedadlá a chodbičky vtedy bývali do
špiku preplnené. Tentoraz zívali prázdnotou. Celú cestu som ako prilepený na
okne dychtivo mapoval a obdivoval rodný kraj.
V okresnom mestečku som sa nechal taxíkom
odviesť do najbližšej predajne áut. Bez váhania som kúpil najpredávanejší
súčasný model škodovky. Nerobilo mi problém zaplatiť aj za najluxusnejšie
vozidlo na trhu, no rozhodol som sa pre šedý – a hlavne najmenej
provokatívny – priemer. Nechcel som u ľudí burcovať závisť a pocity
menejcennosti.
Motor mi na každej druhej križovatke zdochol.
Načisto som odvykol od manuálnej prevodovky. Ako som sa trápil v tej
rýchlej a dravej premávke, pochopil som, prečo už nik nejazdí vlakom. Domov
som dorazil vyčerpaný na smrť ale šťastný.
„Lepší si si kúpiť nemohol?“ kričal na mňa otec
otvárajúc mi bránu. „Taký má každý…“
***
Piatok som strávil v pivnici. Otec mi dal za
úlohu pripraviť miesto pre nové zemiaky. Vo vedrách som vynášal zostatky
z minuloročných, zatiaľ čo mi Dúfus pobehoval pomedzi nohy. Bol to biely
špic. Skuvíňal, brechal, išlo ho roztrhnúť, keď svojim ňufákom zacítil myši či
potkany či iných obyvateľov nášho podzemia.
V detstve som sa sem chodieval hrávať
s jeho matkou Šony a mojim najlepším kamarátom Jarom. Plamienkami zo
sviečok sme vypaľovali všadeprítomné pavučiny a ich zmätených majiteľov
popadaných na zemi sme mumifikovali voskom.
Keď sa mi tieto obrazy začali vynárať v mysli,
nemohol som nepreskúmať kompletný povrch nízkeho plafónu. Dymom zo sviečok sme
ho celý počmárali všakovakými nápismi a kresbičkami. Jasne som rozoznal Heavy metal, Sylvester Stalone, Nike
s nepodareným znakom športovej firmy či stíhačku s vystrelenými
raketami na mapku s označením Irak.
Pristavil som sa v najtmavšom rohu pivnice. Ten sme špeciálne venovali
našim detským láskam. Vynímala sa v ňom rovnica V + L = VL a popri nej obrovské srdce s nápisom Vlasta. Prudko mi zovrelo hruď, musel
som sa oprieť o regál.
***
Do Vlasty som sa zaľúbil v materskej škole. Ustavične
plakala, keď tam prišla, aj keď odchádzala. Škôlku neznášala očividne, partia
chlapcov si z nej jednostaj uťahovala. Hlavnými iniciátormi bol Jaro a ročníkový
rebel Kruda. Ja som sa k nim votrel zámerne. Neskutočnú radosť mi
spôsobovalo, keď som do nej mohol štuchnúť alebo skryť jej obľúbenú bábiku.
Postupne som sa dozvedal, že ani doma nemala ružový
svet. Z jej otca sa vykľul vodca dedinských alkoholikov. Keď ju ráno vodil
do škôlky, cestou sa zastavili v obchode. Dodnes mi zostal v pamäti
obraz, ako ona mlčky sedí na zábradlí a líže lízanku, kým sa on
v kruhu svojich kumpánov hlasne rehoce a popíja z fľaše, ktorá
medzi nimi koluje. Všimla si ma, naše pohľady sa stretli a na sekundu sme
obaja zamrzli. Od toho okamihu som ju začal pri šikanovaní šetriť. Ostatní to
nesmeli zistiť. Keď som ju napríklad ťahal za vrkoč (pre jej vlasy po pás sme
jej vymysleli prezývku Vlasata), len som simuloval prudké pohyby a vrčal
ako naježený kocúr, ale neublížil som jej ani zamak. Postrehla to ihneď
a zdalo sa mi, akoby sa odvtedy na moje „šikanovanie“ tešila. Dokonca, keď
to Kruda niekedy preháňal, hneď som ho šiel vystriedať. Nikdy sme sa nerozprávali,
navonok som bol jej nepriateľom – všetci to môžu dosvedčiť, ale u oboch
z nás rástlo čosi neznáme a hrejúce.
Za tri roky v materskej škole mi povedala
jedinú vetu. Stalo sa to počas poobedňajšieho spánku. O pol druhej sme si
ľahli do rozkladacích postelí tak ako každučký deň. Dievčatá si ustlali na
jednom konci izby a my na opačnom. Nemohol som zaspať. Strašne ma trápilo,
ako si celé dopoludnie opäť strieľali z Vlasty a ja som to nestačil
mierniť. Keď učiteľka odišla v domnienke, že všetci spia, posadil som sa.
Zasyčal som, no nik nereagoval. Po štyroch som sa preplazil k Vlastinej
posteli a usadil sa vedľa nej, priamo do jej pohľadu. Vôbec ma
neprekvapilo, že ani ona nezažmúrila oči. Ešte stále sa červenali od sĺz. Bez
slova a bez pohybu sme sa do seba zahľadeli. Zrazu sa otvorili dvere.
Učiteľku sme ignorovali.
„Ľúbim ťa,“ šepla Vlasta.
„Ľubomír!“ skríkla súdružka.
Hneď ma schmatli dve ruky a preniesli na moju
posteľ. Veľmi ma netrápilo, že som dostal aj pár na zadok.
Naša láska zostala platonická do strednej školy, keď
sme sa obaja stretli na konkurze do vychýreného folklórneho súboru. Ľudovky som
miloval odjakživa, ale až Vlasta vo mne prebudila ozajstnú vášeň k tancu
a tanec s ňou vášeň k nej. Postupne sme sa prepracovali na
prvých sólistov. Tanec z nás spravil jedno. Keď sme to na parkete či
javisku roztočili, svet prestával existovať. Nikdy a nikde inde som
necítil takú moc.
Vďaka tanečnému súboru sme sa dostali aj do
Spojených štátov. V tej dobe bolo takmer nemožné dostať turistické víza.
Preto sme sa radovali ako zmyslov zbavení, že sa nám podarilo vybaviť
prezentačné turné pre amerických Slovákov. V plnom počte štyridsiatich
siedmych členov sme sa koncom deväťdesiateho tretieho vybrali na skusy za veľkú
mláku. Dva týždne sme nezišli z pódia, ľudia nás žrali. Amerika sa nám
stala zdrojom absolútneho opojenia a slávy. V tomto tranze vznikol
neočakávaný problém – návrat domov. Veď ostaňme dlhšie, budeme si zarábať
tancom, keď nás to omrzí, môžeme robiť hocičo, veď kedy budeme mať ďalšiu šancu
sem prísť, doma nemáme prácu, ekonomika sa zhoršuje, privyrobme si trochu
a potom sa vrátime… Táto myšlienka ma nadchla, no Vlastu, žiaľbohu, nie.
Dodnes som nepochopil, čo ju ťahalo späť do vlasti. Otca mala pijaka, často sa
na neho sťažovala, aj rodina ju trápila, že je rozbitá, peniaze im chýbajú,
chcela ísť na výšku, no nemala za čo, striedala jedno zamestnanie za druhým,
a vždy len s mizivým zárobkom… Mňa takéto problémy nesužovali,
a beztak som sa vrátiť nechcel.
Rozišli sme sa mlčky. Nikdy sme toho veľa nenahovorili,
hlavne nie vo chvíľach naplnených takým citovým pnutím ako vtedy. Nič sme si
nesľubovali, akoby sme tušili, že naše spoločné blaho bolo príliš rozprávkové
na to, aby pokračovalo. Keď sme sa lúčili, mala oči uplakané ako v ten deň
v materskej škôlke.
Na Slovensko sa vrátili necelé dve tretiny
z nás. Súbor sa podarilo zachrániť len horko ťažko, ale už nikdy
nedosiahol úroveň spred amerického turné.
S ostatnými odpadlíkmi som sa usadil
v Pittsburghu. Po niekoľkých týždňoch sme prestali tancovať a do
štvrťroka si každý našiel minimálne jeden džob. A keď sme si postupne
začali všímať, že jedným sa darí viac než iným, že častejšie menia autá
a bývajú v drahšej štvrti, závisť naše priateľstvo úplne rozbila. Do
roka sme sa roztratili po celom východnom pobreží. Páriky sa osamostatnili
a samotári ako ja hľadali pomoc predovšetkým u Poliakov. Mimochodom,
po tých dvanástich rokoch rozprávam dokonalou poľštinou, čo o angličtine
povedať vonkoncom nemôžem.
***
„Co tam pan šukaju?“ vyrušil ma otcov hlas. Netuším, prečo sa hral na Poliaka.
„Ále…,“ nezmohol som sa na odpoveď, v žiadnom jazyku.
***
„Co tam pan šukaju?“ vyrušil ma otcov hlas. Netuším, prečo sa hral na Poliaka.
„Ále…,“ nezmohol som sa na odpoveď, v žiadnom jazyku.
„Chyť ten regál, posunieme ho,“ nadhodil a zvyšok dňa som plnil jeho rozkazy. Robota ma vôbec neunavovala, ba naopak, akoby som pri nej načerpával silu. Ako mi bolo dobre na duši, len Pán Boh vie! Prečo človek nachádza šťastie v najnečakanejších situáciách? Zatúžil som, aby táto vigília rodinného rituálu trvala večne.
ilustračné foto: internet
..šukajú, to akože ,,co hľedaš?,,:)
OdpovedaťOdstrániť(Ostatní to nesmeli zistiť. Keď som ju napríklad ťahal za vrkoč)- veľmi milé, už v detstve ste bol vedený Bohom!
Kam Ty na tie mená chodíš? :) Už len Demeter a Matilda chýbajú.
OdpovedaťOdstrániťRomantika na mňa dýchla... tak opatrne. A som "omladla" pri čítaní, lebo aj moje vlasy si odžili svoje :D a tiež sa mi to pri niekom páčilo viac. :)
milé, vďaka za retrospektívny pohľad.
Konečne viem niečo z tvojej minulosti. Prečo tak verjne?
OdpovedaťOdstrániťta to ne autobiografia, ale poviedka, ahá!
OdpovedaťOdstrániť