Kruda si nakoniec zvolil druhý rad. Jeden tím bežal
pred traktorom a odhadzoval spod kolies zemiaky. Ďalší rozbehol rýchlozber
posledného šoru, aby hneď mohol vyorávať ten vedľajší. Poltucet detí odbehol
doprostred poľa, aby nemuseli počúvať nerozhodné rozhodnutia dospelých.
„Toto je malá bandurka?
Toto? Ešte dva rovnaké a máš obed!“ kričala na svojho syna stryná.
„A tie mechy viažte poriadne!“
„To ten Američan. V tej Amerike nevidel mech
desať rokov. Ha-ha-ha.“
„Ale príliš zhnité alebo rozpoltené nechajte tak!“
„Nie! Všetko, všetko do vedier! Svine to zožerú!“
„Už si vyber, aké chceš zbierať a nemotaj sa
ako námesačný!“
„Len sa neplašte, pomaly, pomaly.“
„Čo pomaly? Dokedy tu budeme?“
Kruda na traktore lietal hore dole. My sme v nevypočítateľných
smeroch a intervaloch brázdili pole za ním. Otec do seba vlial prvé pivo
a s fľašou slivovice a umelým pohárikom pobehoval a ponúkal
a riadil a potil sa ako kôň.
S klesajúcim pracovným nasadením z minúty
na minútu a z hodiny na hodinu úmerne rástla nervozita. Jedna
z tiet sa počas potýčky cez desiatu tak naštvala, že vzala svoje tri detváky
a krížom cez kukuričné pole zdrhla preč. Jej dom bol vzdialený minimálne
tri kilometre. Samozrejme, témou škriepky boli vzájomné výčitky, keď každý
každému tvrdil, že „ja driem ako otrok, a ty sa ulievaš“. Odchod tety
situáciu na chvíľočku upokojil, ale len čo sme pokračovali v zbere, slovné
útoky sa ešte vyhrotili.
„Toho roku dostaneš len dva mechy, viac si
nezaslúžiš!“
„Hej, zato, že za teba všetko odrobia deti!“
„Moje aspoň robia, ale tvoji galgani len pokukujú po
susedových dcérach.“ Na vedľajšom poli sa totiž v bikinách špacírovali
dospievajúce dvojičky.
„Hej! Američan! Sú v tej Amerike krajšie baby
ako naše?“
„A našiel si si nejakú?“
„Nechajte ho! Je to jeho vec. A radšej
zbierajte!“
Vydýchol som si, že nemusím odpovedať. Debata sa
vrátila naspäť. Pozastavil som sa a rozhliadal vôkol seba.
„No čo, už nevládzeš?“ vytkol mi bratranec. Nereagoval
som. Neznášam, keď na mňa niekto zvaľuje svoju lenivosť.
A v tom rozčúlení, v tej vrave a hluku,
v tom chaose, pri pozorovaní toho obrovského mraveniska, v ktorého
strede som sa našiel, v nostalgii za starými zlatými časmi sa mi
v mysli vynorila spásonosná spomienka.
***
Najvzácnejší okamih počas zberu zemiakov pre mňa odjakživa
predstavovalo pravé poludnie. Vtedy na kilometre vzdialené kostoly spoza kopcov
zo všetkých svetových strán spúšťali svoju pradávnu symfóniu. Na roli sa
na pár minút zastavil čas. Odhodili sme motyky i vedrá a postavili sme
sa do pozoru. Hurhaj utíchol a motory zmĺkli. Chlapi si zložili čiapky
z hláv. Niektoré rodinky sa zlúčili v malé klbká. Celé pole ako jeden
organizmus utíchlo, pretože zvonili na Anjel Pána. Jedni nahlas
v skupinkách, iní mrmlúc si popod nos, ďalší s privretými očami bez
pohybu – všetci vedno odriekali tú istú modlitbu.
A práve týmto ma zber zemiakov najväčšmi
fascinoval. Babky ruženčiarky, ktoré navštevujú omšu deň čo deň, sa modlili
spolu s odpornými ožranmi, ktorí počas nedeľných bohoslužieb podopierali
zvonka kostolný múr. Dokonca aj všeobecne známi nepriatelia cirkvi či zaťatí
komunisti tu mlčky prejavili svoju spolupatričnosť. Nejeden takto zo seba vydal
jedinkú modlitbu počas roka. Tam, na jesennom poli. Za odpustenie, že
nikdy viac a s vďakou, že predsa, že práve teraz. Len zopár minút. So
všetkými a za všetkých, ktorí tam boli i ktorí nie. Vo chvíli
mocnejšej než akákoľvek iná.
***
„Ujo! ujo!“ potiahlo ma za rukáv malé dievčatko.
„Môj ocko vás volá.“
„Tak mi ho ukáž,“ pozrel som na ňu a videl som
Vlastu v materskej škôlke.
„Aha,“ namierila prstom a zbadal som svojho
najvernejšieho druha z detstva.
„Jaro!“ skríkol som a on mi zamával. Dievčatko
ma chytilo za ruku a viedlo k svojmu ockovi. Pozrel som sa na
hodinky.
„Počkaj!“ zvreskol som, až som sa sám zľakol
a moja spoločníčka s plačom odbehla, „veď je presne dvanásť!“
V nádeji som sa otočil smerom k svojej
famílii, ale tá horlivo pracovala a vadila sa ako dovtedy. Očami som začal
hľadať po celom poli. Vari si nikto nevšimol, že práve odbilo poludnie?
A zvony, ako to, že nezvonia zvony? Ako divoká šelma som nastražil svoje
uši. Musia sa ozvať, veď som ich nečul dvanásť rokov! V tom vypätí sa mi
zazdalo, že kdesi v diaľave sa ozýva ich buchot. Bol však taký slabý, že
som nedokázal rozlíšiť, či nejde len o môj prelud. Babka, dedo, kde ste?! Začnite
Anjel Pána, prosím, prosíkal som pre seba.
„Nazdar starec,“ zdráhavo ma oslovil Jaro zo
vzdialenosti niekoľkých krokov, „čo je, čo ti je?“
„Prečo nebijú kostolné zvony? Veď je obed!“ vypálil
som na neho ako nepríčetný. Totálne nechápal, ale pohotovo odpovedal.
„Ešte ti nepovedali? Nový farár ich vymenil za
zvonkohru,“ hneď som si spomenul na otcovu „kauzu zvonov“, „a tá vyhráva každú
hodinu, ale počuť ju len v dedine. Je oveľa tichšia.“
„Ľuboš! Ľubo! Neulievaj sa!“ všimol si moju dlhšiu záhaľku
otec.
„Kde je Vlasta?“ vystrelil som na Jara druhýkrát.
„Choď ku ocovi,“ vyhol sa tentoraz odpovedi
a obrátil sa mi chrbtom. Troma skokmi som ho dohonil a stiahol za
plece.
„Tak kde je?! Hovor, kde je!“
„Nechaj ma!“ snažil sa vyslobodiť z môjho
zovretia.
„Nepovolím, kým mi nepovieš,“ nástojil som na
svojom, ale vtom som sa akosi spamätal a pustil ho. Rázne odkráčal, zatiaľ
čo ja som zostal stáť prikovaný ako stĺp. Pozoroval som ho, kam ide, no Vlasty
nikde.
„Dokedy tam budeš postávať?!“ prehovoril jeden zo
strýkov.
„Nechaj ho!“ brzdila ho manželka, „pozri sa na seba,
že kto tu postáva!“
„Keby ste nepracovali jazykmi ale rukami, už dávno
sme doma,“ pridala sa ktorási sesternica.
„Hó, tá pravá sa ozvala,“ osopil sa na ňu snúbenec,
„keby sme nemuseli za tebou robiť dozber…“
„Mandolííínka
pásavááá…,“ snažil sa upokojiť situáciu Dušan.
„Nepi už toľko! Zoberte mu tú fľašu!“
„Načo, veď aj tak sa tu len moce…“
Prestal som vnímať hlasy a zvuky okolo seba. Zohol
som sa a začal hádzať zemiačky do vedier. Hundranie a hádanie sa
stupňovalo naďalej a radšej ani nespomínam, ako večer skončilo. (Len tak
na okraj, je až na neuverenie, že keď sme sa o šiestej vracali z poľa,
zvonkohra nás privítala inštrumentálnym prevedením Bernsteinovej skladby America z muzikálu West Side Story.)
„Žere larva,
žere bandurky…“
Započúval som sa do ozveny zvonov, ktoré tichučko
sprevádzali údery môjho srdca. Veril som, že kdesi v diaľke stále bijú. A popadla
ma obava, že už nik, že už iba tie zvony sa za nás modlia.
„…až po korinky, až po korinky!“
***
ilustračné foto: internet
***
Napísané v roku 2006. Čitateľom pripomínam, že tento text nie je autobiografický. Postavy a ich mená sú vymyslené.
Napísané v roku 2006. Čitateľom pripomínam, že tento text nie je autobiografický. Postavy a ich mená sú vymyslené.
,,:-),,
OdpovedaťOdstrániťDal by som ti za poviedku cenu! :)
OdpovedaťOdstrániťČi už si dostal???
Myslím, že sme vtedy boli piataci v seminári. Oťka mi ju odporúčila poslať do súťaže Jurinova jeseň. Žiadna odpoveď mi neprišla, iba šek na 5000,- korún. Tak som sa dozvedel o prvej cene:)
OdpovedaťOdstrániťTáto poviedka musela vyhrať prvú cenu, je skvelá :)
OdpovedaťOdstrániťGood job Peter... :)
OdpovedaťOdstrániť