Modlitba zvonov (poviedka, dokončenie)

Kruda si nakoniec zvolil druhý rad. Jeden tím bežal pred traktorom a odhadzoval spod kolies zemiaky. Ďalší rozbehol rýchlozber posledného šoru, aby hneď mohol vyorávať ten vedľajší. Poltucet detí odbehol doprostred poľa, aby nemuseli počúvať nerozhodné rozhodnutia dospelých.

„Toto je malá bandurka? Toto? Ešte dva rovnaké a máš obed!“ kričala na svojho syna stryná.

„A tie mechy viažte poriadne!“

„To ten Američan. V tej Amerike nevidel mech desať rokov. Ha-ha-ha.“

„Ale príliš zhnité alebo rozpoltené nechajte tak!“

„Nie! Všetko, všetko do vedier! Svine to zožerú!“

„Už si vyber, aké chceš zbierať a nemotaj sa ako námesačný!“

„Len sa neplašte, pomaly, pomaly.“

„Čo pomaly? Dokedy tu budeme?“

Kruda na traktore lietal hore dole. My sme v nevypočítateľných smeroch a intervaloch brázdili pole za ním. Otec do seba vlial prvé pivo a s fľašou slivovice a umelým pohárikom pobehoval a ponúkal a riadil a potil sa ako kôň.

S klesajúcim pracovným nasadením z minúty na minútu a z hodiny na hodinu úmerne rástla nervozita. Jedna z tiet sa počas potýčky cez desiatu tak naštvala, že vzala svoje tri detváky a krížom cez kukuričné pole zdrhla preč. Jej dom bol vzdialený minimálne tri kilometre. Samozrejme, témou škriepky boli vzájomné výčitky, keď každý každému tvrdil, že „ja driem ako otrok, a ty sa ulievaš“. Odchod tety situáciu na chvíľočku upokojil, ale len čo sme pokračovali v zbere, slovné útoky sa ešte vyhrotili.

„Toho roku dostaneš len dva mechy, viac si nezaslúžiš!“

„Hej, zato, že za teba všetko odrobia deti!“

„Moje aspoň robia, ale tvoji galgani len pokukujú po susedových dcérach.“ Na vedľajšom poli sa totiž v bikinách špacírovali dospievajúce dvojičky.

„Hej! Američan! Sú v tej Amerike krajšie baby ako naše?“

„A našiel si si nejakú?“

„Nechajte ho! Je to jeho vec. A radšej zbierajte!“

Vydýchol som si, že nemusím odpovedať. Debata sa vrátila naspäť. Pozastavil som sa a rozhliadal vôkol seba.

„No čo, už nevládzeš?“ vytkol mi bratranec. Nereagoval som. Neznášam, keď na mňa niekto zvaľuje svoju lenivosť.

A v tom rozčúlení, v tej vrave a hluku, v tom chaose, pri pozorovaní toho obrovského mraveniska, v ktorého strede som sa našiel, v nostalgii za starými zlatými časmi sa mi v mysli vynorila spásonosná spomienka.

***

Najvzácnejší okamih počas zberu zemiakov pre mňa odjakživa predstavovalo pravé poludnie. Vtedy na kilometre vzdialené kostoly spoza kopcov zo všetkých svetových strán spúšťali svoju pradávnu symfóniu. Na roli sa na pár minút zastavil čas. Odhodili sme motyky i vedrá a postavili sme sa do pozoru. Hurhaj utíchol a motory zmĺkli. Chlapi si zložili čiapky z hláv. Niektoré rodinky sa zlúčili v malé klbká. Celé pole ako jeden organizmus utíchlo, pretože zvonili na Anjel Pána. Jedni nahlas v skupinkách, iní mrmlúc si popod nos, ďalší s privretými očami bez pohybu – všetci vedno odriekali tú istú modlitbu.

A práve týmto ma zber zemiakov najväčšmi fascinoval. Babky ruženčiarky, ktoré navštevujú omšu deň čo deň, sa modlili spolu s odpornými ožranmi, ktorí počas nedeľných bohoslužieb podopierali zvonka kostolný múr. Dokonca aj všeobecne známi nepriatelia cirkvi či zaťatí komunisti tu mlčky prejavili svoju spolupatričnosť. Nejeden takto zo seba vydal jedinkú modlitbu počas roka. Tam, na jesennom poli. Za odpustenie, že nikdy viac a s vďakou, že predsa, že práve teraz. Len zopár minút. So všetkými a za všetkých, ktorí tam boli i ktorí nie. Vo chvíli mocnejšej než akákoľvek iná.

***

„Ujo! ujo!“ potiahlo ma za rukáv malé dievčatko. „Môj ocko vás volá.“

„Tak mi ho ukáž,“ pozrel som na ňu a videl som Vlastu v materskej škôlke.

„Aha,“ namierila prstom a zbadal som svojho najvernejšieho druha z detstva.

„Jaro!“ skríkol som a on mi zamával. Dievčatko ma chytilo za ruku a viedlo k svojmu ockovi. Pozrel som sa na hodinky.

„Počkaj!“ zvreskol som, až som sa sám zľakol a moja spoločníčka s plačom odbehla, „veď je presne dvanásť!“

V nádeji som sa otočil smerom k svojej famílii, ale tá horlivo pracovala a vadila sa ako dovtedy. Očami som začal hľadať po celom poli. Vari si nikto nevšimol, že práve odbilo poludnie? A zvony, ako to, že nezvonia zvony? Ako divoká šelma som nastražil svoje uši. Musia sa ozvať, veď som ich nečul dvanásť rokov! V tom vypätí sa mi zazdalo, že kdesi v diaľave sa ozýva ich buchot. Bol však taký slabý, že som nedokázal rozlíšiť, či nejde len o môj prelud. Babka, dedo, kde ste?! Začnite Anjel Pána, prosím, prosíkal som pre seba.

„Nazdar starec,“ zdráhavo ma oslovil Jaro zo vzdialenosti niekoľkých krokov, „čo je, čo ti je?“

„Prečo nebijú kostolné zvony? Veď je obed!“ vypálil som na neho ako nepríčetný. Totálne nechápal, ale pohotovo odpovedal.

„Ešte ti nepovedali? Nový farár ich vymenil za zvonkohru,“ hneď som si spomenul na otcovu „kauzu zvonov“, „a tá vyhráva každú hodinu, ale počuť ju len v dedine. Je oveľa tichšia.“

„Ľuboš! Ľubo! Neulievaj sa!“ všimol si moju dlhšiu záhaľku otec.

„Kde je Vlasta?“ vystrelil som na Jara druhýkrát.

„Choď ku ocovi,“ vyhol sa tentoraz odpovedi a obrátil sa mi chrbtom. Troma skokmi som ho dohonil a stiahol za plece.

„Tak kde je?! Hovor, kde je!“

„Nechaj ma!“ snažil sa vyslobodiť z môjho zovretia.

„Nepovolím, kým mi nepovieš,“ nástojil som na svojom, ale vtom som sa akosi spamätal a pustil ho. Rázne odkráčal, zatiaľ čo ja som zostal stáť prikovaný ako stĺp. Pozoroval som ho, kam ide, no Vlasty nikde.

„Dokedy tam budeš postávať?!“ prehovoril jeden zo strýkov.

„Nechaj ho!“ brzdila ho manželka, „pozri sa na seba, že kto tu postáva!“

„Keby ste nepracovali jazykmi ale rukami, už dávno sme doma,“ pridala sa ktorási sesternica.

„Hó, tá pravá sa ozvala,“ osopil sa na ňu snúbenec, „keby sme nemuseli za tebou robiť dozber…“

„Mandolííínka pásavááá…,“ snažil sa upokojiť situáciu Dušan.

„Nepi už toľko! Zoberte mu tú fľašu!“

„Načo, veď aj tak sa tu len moce…“

Prestal som vnímať hlasy a zvuky okolo seba. Zohol som sa a začal hádzať zemiačky do vedier. Hundranie a hádanie sa stupňovalo naďalej a radšej ani nespomínam, ako večer skončilo. (Len tak na okraj, je až na neuverenie, že keď sme sa o šiestej vracali z poľa, zvonkohra nás privítala inštrumentálnym prevedením Bernsteinovej skladby America z muzikálu West Side Story.)

„Žere larva, žere bandurky…“

Započúval som sa do ozveny zvonov, ktoré tichučko sprevádzali údery môjho srdca. Veril som, že kdesi v diaľke stále bijú. A popadla ma obava, že už nik, že už iba tie zvony sa za nás modlia. 

„…až po korinky, až po korinky!“

***

ilustračné foto: internet

***
Napísané v roku 2006. Čitateľom pripomínam, že tento text nie je autobiografický. Postavy a ich mená sú vymyslené.

Modlitba zvonov (poviedka, 3. časť)

„Mandolííínka pásavááá prilecéééla z úesááá. Mandolííínka pásavááá…,“ zobudil ma v deň „D“ Dušanov tenor. Pred piatou ráno sa vkradol do mojej izbietky a spustil našu tradičnú bandurkovú hymnu. Ani viečka som poriadne neodlepil, no hneď som sa pridal svojím rozospatým hlasom:

„Žere larva, žere bandurky až po korinky, až po korinky. Žere larva, žere bandurky až po korinky, až po korinky. 

Každé slovíčko piesne ma prepichovalo ako nikdy predtým. S bratom sme sa vystískali, vybuchnátovali a vyšantili ako zamlada.

„Hybaj ty Američan, uvidíme, či si v tej Amerike nezlenivel.“

„Ja nie som Američan,“ podráždene som sa bránil, „som Slovák!“ Netušil som, že oslovenie „Američan“ a frázu „v tej Amerike“ budem do večera počuť ešte najmenej stokrát.

Na dvore ma už čakala celučká rodina. Teda, len spočiatku som sa nazdával, že je celá, mal som problém identifikovať tváre a oživovať v pamäti mená. Postupne som zistil, že takmer polovica sa nedostavila a až neskôr som sa podozvedal dôvody absencie – samé primitívne výhovorky a hádky a zaneprázdnenia a tak ďalej. Každopádne, tí, čo prišli, prišli tak zavčasu kvôli mne.

„Tak dnes si už nebudeme rozdeľovať doláre. Američan sa nám vrátil,“ privítala ma teta. Jej široký (priam americký) úsmev prezrádzal skôr nespokojnosť než šťastie. Rovnaký úškrnok som vyčítal na viacerých tvárach a hneď som si domyslel, že príčinou neprítomnosti ostatných mohla byť práve moja prítomnosť. A hoci som celou svojou bytosťou prežíval radosť z dnešného dňa, na ktorý som sa tak neskonale tešil, predsa som si ju nedokázal vychutnať. Podobne som sa kedysi cítil s Vlastou počas našich vrcholných tancovačiek, keď ma začala tlačiť topánka.

„Vôbec si sa nezmenil,“ pokračovala teta vo frázičkách.

„Ale ba, pochudol,“ oponoval ujo. „Nohavice na ňom len tak visia. Takto si ho nepamätám.“

„No na tvári pribral,“ vyštípala mi líca ďalšia teta, „pozrite, aký je bacuľatý!“

„Mne sa zdá, že zostarol,“ zapojila sa moja najmladšia sestra.

„Dobre vyzeráš,“ objal som sa s prostrednou sestrou.

„A zmužnel,“ šepol jej do ucha neviem kto.

„Len pohľad má nejaký vážny,“ pokračovala analýza môjho výzoru.

„Ale nafúknuté brucho od hamburgerov sa mu skryť nepodarí."

Pripadal som si ako atrakcia v cirkuse, ale vyhnúť sa tomu nedalo. Zvítavanie za brieždenia trvalo asi hodinu. Po úvodnom ošiali sme do kufrov áut začali nakladať plechové i umelé vedrá, skrútené mechy, motúzy na viazanie, motyky, debničky s pivom, bochníky čerstvého chleba, bok slaniny, salámu, rezne v alobale, makové rožky, orechovú štrúdľu, čerstvé paradajky, plechovky koly, papriku, uhorky, milión druhou cukríkov a sladkostí, jablká, termosky s kávou, iné so zmrzlinou, skladacie stoličky, slnečník, dokonca prenosný stolík, poväčšine dievčenské šaty na prezlečenie, fľaše sudového vína, krémy na opaľovanie, bandasku vody na umývanie… Dostával som dojem, že odchádzame na dvojtýždňovú dovolenku.

„Lepšie si si kúpiť nemohol? Čo si v tej Amerike nič nezarobil?“ spustil na mňa Dušan, keď sme nasadali do môjho nového auta. Kedysi sme na pole putovali peši, pri najlepšom jedno vozidlo viezlo potraviny. Dnes sme z dvora vyšli ako prezidentská kolóna na šiestich limuzínach. A na kraji zemiakovej role nás čakal hotový autosalón. Moja čerstvá nablýskaná škodovka sa tam doslova strácala. Mal som problém nájsť voľné miesto medzi všetkými možnými typmi áut všetkých možných svetových značiek. Do očí bil kolosálny Hummer, terénny Jeep a predovšetkým prízemný Jaguár kabriolet. Nerozumel som. Ich majitelia sa zaiste nepotrebujú mordovať so zemiakmi! Prečo tu prišli? Vlastne, aj ja na takéto auto mám. Ale nekúpil som si ho – azda z rovnakého dôvodu z akého oni áno. Zaskočený som vybehol von a nechal brata zaparkovať. Zazdalo sa mi, ako ma pri tanci bolia obe päty.

Upokojil ma pohľad na pole. Nezmenilo sa. Ako mravce sa na ňom hemžili desiatky ľudí. Automaticky zbierali zemiaky do vedier a vysypávali do vriec, kričali na seba i posmievali sa, deti sa ohadzovali, starejší pofajčievali, traktory vrčali a ranné slnko nad nimi rozprestieralo svoju žiarivú náruč. Dostal som chuť ľahnúť si na zem, vryť sa do hliny, splynúť s ňou. Zhlboka som sa nadýchol prachu, keď okolo prefrčala domácky vyrobená motorka. Tá vôňa! Ešte raz, ešte! Rozkýchal som sa. Padol som na kolená, prstami nabral rozoranú pôdu a vyhodil nad seba s radostným výkrikom. Bože môj! Čo to je?! V tak nečakanej chvíli! Blaženosť.

„Blázon! Vstávaj!“ zvreskol na mňa otec, „Kruda nám už vyoráva!“

Vtedy som zočil dvadsaťtri členov našej výpravy, ako ovešaní všetkými potrebami šprintujú za motorkou. Dobehli sme k našej parcele a veru, prvý šor zemiakov bol už vyoraný. Keďže sme patrili medzi najväčšie rodiny v dedine, pravidelne sme mávali najviac radov. Tentoraz som ich napočítal trinásť, zatiaľ čo susedom z ľavej strany postačili štyri a z pravej osem.

„Fú…,“ pretrel som si čelo zápästím.

„Mandolííínka pásavááá…,“ burcoval sa do roboty zadychčaný strýko.

„No, Američan, ukáž, či si v tej Amerike nezabudol, ako sa zbierajú bandurky,“ zreval mi ktosi do ucha a bezhlavo sme sa hromadne vrhli do práce.

„Rýchlo, rýchlo, žeby nám Kruda mohol hneď vyorať ďalšie.“

„Hanka, ty choď s Martou a deťmi dopredu a zbierajte veľké, my ostatní sa postaráme o ostatné,“ zavelil otec.

„Nech polovica z nás ide zbierať z opačného konca, budeme rýchlejší!“ podotkol strýko a už sa jedna skupinka rozbehla podľa jeho návrhu.

„Prvú triedu sypeme do nových mechov, sadenice a malé alebo nahnité do starých!“

„Aha, Kruda už ide naspäť, nepostávajte, deti!“ Pri spiatočnej ceste vyoral posledný rad zemiakov. Na kraji poľa otvoril dvere traktora.

„Dobre, dobre, za radom, všetko, len sa čiň!“ povzbudzoval ho otec.

„Nie! Veď popučí tie, čo sú už vyorané! Musí počkať!“

„On tu čakať, moja milá, nebude. Zavolajú ho iní, a potom budeme za ním čakať my. Len or!“

„Tak, skoro ich vyzbierajme, alebo aspoň odhádžme spod kolies!“

„Vyor prostredný šor, my zatiaľ pozbierame z prvého a keď pôjdeš naspäť…“

„To nestihneme, niektoré miesta treba ešte prekopať motykou. Čert niektoré bandurky zanecháva v zemi.“ (Čertom nazývajú vrtuľový vyorávač.)

„Kde je dedo?“ spýtal som sa v tom zmätku mamy v nádeji, že najstarší rodinný príslušník rozhodne, ako budeme postupovať.

„On tu už nechodí…,“ smutne nado mnou vyriekla rozsudok smrti. Moju jarosť začalo nadobro nahrádzať znechutenie. Ba na moment ma zachvátila trpká túžba odísť, zutekať čím skôr, kade ľahšie a čo najďalej.

ilustračné foto: internet

Modlitba zvonov (poviedka, 2. časť)

Zobudil som sa zavčasu. Aj napriek podporným prostriedkom v podobe domácej liehoviny sa mi do ranných hodín nedarilo zaspať. Sedemhodinový časový posun spravil svoje. Po silnej slovenskej tureckej káve, na akú som už prisám veru zabudol, som sa vybral vlakom do mesta. Tie žlto-červené predpotopné špinavé vozne mi tiež takmer vypadli z pamäti. Tridsaťdvakilometrovú vzdialenosť urazili za necelú hodinu. V Amerike som vlakom necestoval ani raz, poväčšine lietadlom. Za rovnakú dobu sa dalo dostať na miesto v desaťnásobne väčšej diaľke. Uľútostilo sa mi za stredoškolskými rokmi, keď som dennodenne dochádzal na tejto „hornošarišskej strele“ (ako sme ju volali) na gymnázium. Sedadlá a chodbičky vtedy bývali do špiku preplnené. Tentoraz zívali prázdnotou. Celú cestu som ako prilepený na okne dychtivo mapoval a obdivoval rodný kraj.

V okresnom mestečku som sa nechal taxíkom odviesť do najbližšej predajne áut. Bez váhania som kúpil najpredávanejší súčasný model škodovky. Nerobilo mi problém zaplatiť aj za najluxusnejšie vozidlo na trhu, no rozhodol som sa pre šedý – a hlavne najmenej provokatívny – priemer. Nechcel som u ľudí burcovať závisť a pocity menejcennosti.

Motor mi na každej druhej križovatke zdochol. Načisto som odvykol od manuálnej prevodovky. Ako som sa trápil v tej rýchlej a dravej premávke, pochopil som, prečo už nik nejazdí vlakom. Domov som dorazil vyčerpaný na smrť ale šťastný.

„Lepší si si kúpiť nemohol?“ kričal na mňa otec otvárajúc mi bránu. „Taký má každý…“

***

Piatok som strávil v pivnici. Otec mi dal za úlohu pripraviť miesto pre nové zemiaky. Vo vedrách som vynášal zostatky z minuloročných, zatiaľ čo mi Dúfus pobehoval pomedzi nohy. Bol to biely špic. Skuvíňal, brechal, išlo ho roztrhnúť, keď svojim ňufákom zacítil myši či potkany či iných obyvateľov nášho podzemia.

V detstve som sa sem chodieval hrávať s jeho matkou Šony a mojim najlepším kamarátom Jarom. Plamienkami zo sviečok sme vypaľovali všadeprítomné pavučiny a ich zmätených majiteľov popadaných na zemi sme mumifikovali voskom.

Keď sa mi tieto obrazy začali vynárať v mysli, nemohol som nepreskúmať kompletný povrch nízkeho plafónu. Dymom zo sviečok sme ho celý počmárali všakovakými nápismi a kresbičkami. Jasne som rozoznal Heavy metal, Sylvester Stalone, Nike s nepodareným znakom športovej firmy či stíhačku s vystrelenými raketami na mapku s označením Irak. Pristavil som sa v najtmavšom rohu pivnice. Ten sme špeciálne venovali našim detským láskam. Vynímala sa v ňom rovnica V + L = VL a popri nej obrovské srdce s nápisom Vlasta. Prudko mi zovrelo hruď, musel som sa oprieť o regál.

***

Do Vlasty som sa zaľúbil v materskej škole. Ustavične plakala, keď tam prišla, aj keď odchádzala. Škôlku neznášala očividne, partia chlapcov si z nej jednostaj uťahovala. Hlavnými iniciátormi bol Jaro a ročníkový rebel Kruda. Ja som sa k nim votrel zámerne. Neskutočnú radosť mi spôsobovalo, keď som do nej mohol štuchnúť alebo skryť jej obľúbenú bábiku.

Postupne som sa dozvedal, že ani doma nemala ružový svet. Z jej otca sa vykľul vodca dedinských alkoholikov. Keď ju ráno vodil do škôlky, cestou sa zastavili v obchode. Dodnes mi zostal v pamäti obraz, ako ona mlčky sedí na zábradlí a líže lízanku, kým sa on v kruhu svojich kumpánov hlasne rehoce a popíja z fľaše, ktorá medzi nimi koluje. Všimla si ma, naše pohľady sa stretli a na sekundu sme obaja zamrzli. Od toho okamihu som ju začal pri šikanovaní šetriť. Ostatní to nesmeli zistiť. Keď som ju napríklad ťahal za vrkoč (pre jej vlasy po pás sme jej vymysleli prezývku Vlasata), len som simuloval prudké pohyby a vrčal ako naježený kocúr, ale neublížil som jej ani zamak. Postrehla to ihneď a zdalo sa mi, akoby sa odvtedy na moje „šikanovanie“ tešila. Dokonca, keď to Kruda niekedy preháňal, hneď som ho šiel vystriedať. Nikdy sme sa nerozprávali, navonok som bol jej nepriateľom – všetci to môžu dosvedčiť, ale u oboch z nás rástlo čosi neznáme a hrejúce.

Za tri roky v materskej škole mi povedala jedinú vetu. Stalo sa to počas poobedňajšieho spánku. O pol druhej sme si ľahli do rozkladacích postelí tak ako každučký deň. Dievčatá si ustlali na jednom konci izby a my na opačnom. Nemohol som zaspať. Strašne ma trápilo, ako si celé dopoludnie opäť strieľali z Vlasty a ja som to nestačil mierniť. Keď učiteľka odišla v domnienke, že všetci spia, posadil som sa. Zasyčal som, no nik nereagoval. Po štyroch som sa preplazil k Vlastinej posteli a usadil sa vedľa nej, priamo do jej pohľadu. Vôbec ma neprekvapilo, že ani ona nezažmúrila oči. Ešte stále sa červenali od sĺz. Bez slova a bez pohybu sme sa do seba zahľadeli. Zrazu sa otvorili dvere. Učiteľku sme ignorovali.

„Ľúbim ťa,“ šepla Vlasta.

„Ľubomír!“ skríkla súdružka.

Hneď ma schmatli dve ruky a preniesli na moju posteľ. Veľmi ma netrápilo, že som dostal aj pár na zadok.

Naša láska zostala platonická do strednej školy, keď sme sa obaja stretli na konkurze do vychýreného folklórneho súboru. Ľudovky som miloval odjakživa, ale až Vlasta vo mne prebudila ozajstnú vášeň k tancu a tanec s ňou vášeň k nej. Postupne sme sa prepracovali na prvých sólistov. Tanec z nás spravil jedno. Keď sme to na parkete či javisku roztočili, svet prestával existovať. Nikdy a nikde inde som necítil takú moc.

Vďaka tanečnému súboru sme sa dostali aj do Spojených štátov. V tej dobe bolo takmer nemožné dostať turistické víza. Preto sme sa radovali ako zmyslov zbavení, že sa nám podarilo vybaviť prezentačné turné pre amerických Slovákov. V plnom počte štyridsiatich siedmych členov sme sa koncom deväťdesiateho tretieho vybrali na skusy za veľkú mláku. Dva týždne sme nezišli z pódia, ľudia nás žrali. Amerika sa nám stala zdrojom absolútneho opojenia a slávy. V tomto tranze vznikol neočakávaný problém – návrat domov. Veď ostaňme dlhšie, budeme si zarábať tancom, keď nás to omrzí, môžeme robiť hocičo, veď kedy budeme mať ďalšiu šancu sem prísť, doma nemáme prácu, ekonomika sa zhoršuje, privyrobme si trochu a potom sa vrátime… Táto myšlienka ma nadchla, no Vlastu, žiaľbohu, nie. Dodnes som nepochopil, čo ju ťahalo späť do vlasti. Otca mala pijaka, často sa na neho sťažovala, aj rodina ju trápila, že je rozbitá, peniaze im chýbajú, chcela ísť na výšku, no nemala za čo, striedala jedno zamestnanie za druhým, a vždy len s mizivým zárobkom… Mňa takéto problémy nesužovali, a beztak som sa vrátiť nechcel.

Rozišli sme sa mlčky. Nikdy sme toho veľa nenahovorili, hlavne nie vo chvíľach naplnených takým citovým pnutím ako vtedy. Nič sme si nesľubovali, akoby sme tušili, že naše spoločné blaho bolo príliš rozprávkové na to, aby pokračovalo. Keď sme sa lúčili, mala oči uplakané ako v ten deň v materskej škôlke.

Na Slovensko sa vrátili necelé dve tretiny z nás. Súbor sa podarilo zachrániť len horko ťažko, ale už nikdy nedosiahol úroveň spred amerického turné.

S ostatnými odpadlíkmi som sa usadil v Pittsburghu. Po niekoľkých týždňoch sme prestali tancovať a do štvrťroka si každý našiel minimálne jeden džob. A keď sme si postupne začali všímať, že jedným sa darí viac než iným, že častejšie menia autá a bývajú v drahšej štvrti, závisť naše priateľstvo úplne rozbila. Do roka sme sa roztratili po celom východnom pobreží. Páriky sa osamostatnili a samotári ako ja hľadali pomoc predovšetkým u Poliakov. Mimochodom, po tých dvanástich rokoch rozprávam dokonalou poľštinou, čo o angličtine povedať vonkoncom nemôžem.

***

„Co tam pan šukaju?“ vyrušil ma otcov hlas. Netuším, prečo sa hral na Poliaka.

„Ále…,“ nezmohol som sa na odpoveď, v žiadnom jazyku.

„Chyť ten regál, posunieme ho,“ nadhodil a zvyšok dňa som plnil jeho rozkazy. Robota ma vôbec neunavovala, ba naopak, akoby som pri nej načerpával silu. Ako mi bolo dobre na duši, len Pán Boh vie! Prečo človek nachádza šťastie v najnečakanejších situáciách? Zatúžil som, aby táto vigília rodinného rituálu trvala večne.

ilustračné foto: internet

Modlitba zvonov (poviedka, 1. časť)

Amerika sa mi zunovala, preto som zutekal domov. Na slovenskú pôdu som vkročil s väčšou nádejou, než som mal pred dvanástimi rokmi, keď som ju opustil.

Rodičia zažili šok, keďže som im svoj príchod vopred neoznámil. Otec mi vo dverách pevne stisol ruku a spoza skrine vytiahol už načatú fľašu domácej pálenej. Mamu som zastihol pri hnetení cesta. Zalapala po dychu aj po stoličke, bezmocne si sadla a ešte bezmocnejšie sa rozvzlykala. Nedokázala povedať ani slovo, len miestami kŕčovito zastonala. V lone jej viseli otvorené zamúčené dlane, ktorými si chvíľkami pretierala viečka. Jednou z nich mi ukázala na dvere do vedľajšej izby. Opatrne som ich pootvoril a načrel dnu.

„Dušan! Chvála Bohu, že si tu,“ povzdychol si dedo, keď odlepil oči od novín, ktoré preskúmaval veľkou lupou za stolom. „Koncom týždňa musíme ku bandurkom. Zase ostaneme na hanbu celej dedine. Všetci už vyorali! Chvála Bohu, že si tu, Dušan!“

Ešte čosi zahundral a nerušene pokračoval v čítaní blahoprajných inzerátov. Prisadol som si a zasnene premeriavajúc profil jeho zvráskavenej tváre som ho ľavačkou objal okolo pliec. Hotová blahozvesť! Pri pomyslení na zber zemiakov ma na srdci neskutočne zahrialo. Netušil som prečo.

„Ľuboš! Ľubo! Tak kde si?!“ prerušil moje zadumanie mohutný hlas z kuchyne. Dvere sa rozleteli a dovnútra rázne vstúpil otec s pálenkou a dvoma štamprlíkmi. „Tak oslavujeme či nie? Apo! Ľuboš vám z Ameriky prišiel domov, aha, váš vnuk, vypime si…“ A hneď sme obrátili prvý.

„Veď hej,“ obrátil sa ku mne dedo, „vidím, vidím, v sobotu ho brigáda neminie.“ Hovoril ku mne uvoľnene, akoby som sa vrátil z každodennej šichty. Stopercentne som vedel, že ma na prvý pohľad spoznal, hoci ma oslovil menom môjho mladšieho brata. Toho som doma nenašiel, no určite sa zvítame pri zemiakoch, na ktoré som sa začal nesmierne tešiť.

***

Bol to náš každoročný rodinný rituál. Stretávali sme sa na ňom všetci, od nášho chorobne prácechtivého deda až po najmladšie deťúrence, ktoré neraz celý deň preplakali v kočíkoch odstavených na kraji poľa. Zúčastniť sa musel každý člen našej bohato rozvetvenej rodiny. Ospravedlniť mohol len závažný dôvod. Pravidelná účastníčka – teta Julka zo severnej Moravy – prvýkrát chýbala v roku osamostatnenia sa našich republík. Poštou nám zaslala videokazetu nakrútenú jej manželom, strýkom Vincom. Za vyše dve hodiny sme si na nej mohli kompletne prezrieť zeleninový trh v ich meste. Najdôležitejšie posolstvo predstavovali detailné zábery cenoviek ponúkaného tovaru, predovšetkým brambor. Sprevádzal ich tetin vyčerpávajúci komentár o tom, ako toho roku prudko zlacneli, a keďže benzín naopak zdražel, neoplatí sa jej cestovať na východ, že by ju to niekoľkonásobne viac stálo, že radšej si brambory kúpi, že ju to mrzí, ale určite budeme mať pochopenie, všetkých nás bozkáva… Neskôr sme sa dozvedeli, že ceny na Čechách zďaleka nešli dole, len sa hneď prejavil rozdiel medzi českou a slovenskou korunou. Tetu, ktorá žila pri štátnych hraniciach a bežne nakupovala i na opačnej strane, táto novota riadne zmiatla. Začala ešte viac prepočítavať a účtovať a šetriť a – čo nás dodnes bolí – už nikdy sa začiatkom jesene nedostavila na náš rodinný zber.

Dozvedel som sa to z listov, ktoré mi do Ameriky po každučkej zemiakovej brigáde posielala babka. Dopodrobna v nich opisovala nielen priebeh celého dňa ale aj uplynulého roka. Po tete Julke a strýkovi Vincovi som sa totiž stal tretím rodinným zradcom. No mne to dokázali prepáčiť skôr. Jednak preto, že oco donekonečna všetkým omieľal, že ja by som rád prišiel, ale nemôžem, lebo nemám víza a naspäť by sa mi určite nepodarilo dostať, a mne je tam dobre. Druhým dôvodom bol mastný šek, ktorý som na zemiakovú akciu pravidelne posielal. Nikto sa ma neodvážil ohovárať, lebo nikto nezostal bez svojho podielu. Rozdeľovanie dolárov sa tak stalo hlavnou témou nášho rodinného rituálu. Aj táto informácia ma našla len vďaka babkiným rodinným ročenkám. Poslednú som dostal pred rokom, tohto leta som sa vrátil domov a babka sa ho už nedožila.

***

„Vitaj doma, Ľuboš,“ namieril na mňa otec pohárikom, „na zdravie, na tvoje.“

Dedo nás pred televíznymi novinami vyhnal do kuchyne. Mama dopiekla orechovú štrúdľu, narezala nám a konečne otvorila ústa:

„Usteliem ti v tvojej detskej. Nebuďte dlho. Oddýchni si po ceste.“ O pár minút som začul, ako sa vkráda do spálne. Nehrozilo, aby sa v tú noc pokojne vyspala, bola príliš rozrušená.

S otcom sme do neskorej noci sedeli nad fľašou čerešňovice či hruškovice či čo to bolo. Niežeby som sa netešil jeho prítomnosti a nadšenému vyprávaniu, no omnoho viac ma zachvátila myšlienka zberu zemiakov, ktorý sa mal uskutočniť o tri dni. Z otcovho predlhého monológu som zachytil len máločo. Rozprával doslova o všetkom, čo sa v našej rodine, dedine, doline a celej krajine udialo „v poslednom čase“. Udalosti z minulého týždňa sa v chaotických kombináciách miešali s tými spred niekoľkých rokov. Ba dokonca, keď si otec už trochu upil, vylíčil mi zopár príhod, ktoré sa odohrali ešte pred mojím odchodom.

Zo snenia o zemiakoch ma vyrušila napríklad správa o novom farárovi. Nezachytil som, ako sa volá ani kedy do dediny prišiel. V ušiach mi ostala len informácia, že práve on má na svedomí akúsi „kauzu zvonov“, ale nevenoval som jej väčšiu pozornosť.

ilustračné foto: internet

Keď cirkev zomiera

Homíliu na 21. nedeľu v Cezročnom období "A" nájdete tu:

http://www.postoy.sk/ked_cirkev_zomiera

Na svätého Krištofa

„Na to, že žiadny Krištof neexistoval, to bola pozoruhodná ceremónia,“ pošepol mi do ucha spolubrat, keď sme v kňazskom húfe vstupovali do kostola na záver svätokrištofskej procesie. „Prosím? Neexistoval? Potom aký má toto všetko zmysel?“ pýtal som sa sám seba, keďže na teologické polemiky uprostred hymnu na oslavu miestneho patróna neboli vhodné podmienky.

Traduje sa, že zomrel mučeníckou smrťou uprostred tretieho storočia za Diokleciánovho prenasledovania. Najprv ho bili palicou, potom prebodli kópiou, vhodili do ohňa a nakoniec sťali. Leggenda Aurea z ôsmeho storočia ho predstavuje ako siláka túžiaceho slúžiť Bohu. Na odporúčanie istého pustovníka sa zabýval v blízkosti rieky, kde sa pripravoval na krst. Súčasťou katechumenátu malo byť pomáhanie cestujúcim prejsť z jedného brehu na druhý. Raz v noci ho prebudil malý chlapec žiadajúci prepravu cez vodný živel. Svätec zobral tento živý náklad na svoje pravé plece. Vstúpil do rieky a čím ďalej kráčal, tým väčšiu ťarchu cítil. Opieral sa pritom o hrubú palicu, bez ktorej by sotva na druhú stranu došiel. „Zdalo sa mi, že nesiem celý svet,“ priznal sa chlapčekovi. „Ty si niesol Stvoriteľa sveta,“ znela odpoveď. V dieťati spoznal Ježiša, ktorý mu následne predpovedal mučenícku smrť. A palica zázračne rozkvitla.

V príbehu nachádzame vysvetlenie mena, ktoré prijal až neskôr pri krste – „ten, ktorý nesie Krista“. Z tohto dôvodu bol už od raného stredoveku uctievaný ako patrón cestujúcich a pútnikov. Dnes je vzývaný ako ochranca šoférov, turistov, poštárov, športovcov či dokonca astronautov. Vďaka rozkvitnutej palici je považovaný aj za patróna ovocinárov. Patrí do zoznamu štrnástich pomocníkov v núdzi.

Za svojho patróna ho považujú mnohé mestá, vrátane Urbanie v srdci Talianska. Z jej histórie je dôležitý predovšetkým dátum 30. apríl 1472, kedy kardinál Giovanni Bessarione daroval miestnemu kostolu relikviu sv. Krištofa. Ide o plecnú kosť veľkosti zemiaku uloženú v strieborno-zlatom relikviári. Práve na tomto kĺbe podľa legendy sedel Ježiško pri prechode cez rieku. Dôležité miesto v chráme i v srdciach farníkov má ešte socha svätca v životnej veľkosti z figového dreva, omaľovaná žiarivými lesklými farbami a podsvietená žiarivkami. Sochu a relikviu vynášajú každý rok v nedeľu po 25. júli do ulíc mesta, kedy sú požehnávané autá, motocykle, mopedy a všetky dopravné prostriedky. „Odpust motoristov“ sa slávi každoročne od roku 1926, aby svätec, ktorý je „bezpečím na ceste“ ochraňoval všetkých, ktorí nesedia doma. Sviatok apoštola Jakuba sa v urbanskej farnosti slávi o dva dni neskôr.

Aj moje auto bolo na tohtoročnej slávnosti zaparkované vedľa kostola na farskom parkovisku čakajúc na požehnanie, hoci pár hodín predtým som ním pri cúvaní nechtiac štuchol nárazníkom do striebornej audiny. Po troch rokoch, odkedy ho mám, po prvýkrát práve v tento deň!

Procesia, počas ktorej môj kolega utrúsil onú poznámku, sa konala týždeň predtým. Svätú omšu o štvrť na deväť večer celebroval biskup. Po nej sme sa v sprievode vybrali do uličiek mesta. Dychovka na čele vyhrávala pochodové piesne, ktoré sa striedali s modlitbami zvučiacimi medzi domami prostredníctvom prenosných reproduktorov. Za hudobníkmi sme kráčali my, kňazi. Posledný z nás, miestny výpomocný duchovný, černoch Giacomo, ktorého voláme Einstein, niesol relikviu. Dvaja diakoni mu pridržiavali pluviál. Tváril sa vážne, prejavoval patričnú úctu, pot sa mu neustále leskol na veľkom čele. Za ním sa viacerí chlapi striedali pod nosidlami s mohutným Krištofom. Žiarovka, pripevnená na rozkvitnutej palici a svietiaca mu do tváre, počas procesie vyhasla. Svetlo nám dopĺňali stovky sviečok na zemi a v oknách predznamenávajúce našu trasu. Prešli sme aj okolo niekoľkých barov, v ktorých si zákazníci veselo pofajčievali a popíjali, nevšímajúc si hluk za oknom. Sestry klaristky zasa trpezlivo čakali vo svojom kostolíku, kedy na pár minút opustili klauzúru a privítali vzácnu návštevu. Einstein k ním vstúpil a požehnal ich. Pán farár zohrával úlohu hlavného technika, manažéra, predmodlievača i usporiadateľa. Svätým dojmom pôsobí tento štíhly päťdesiatnik, akoby v jeho žilách ani nekolovala tá divoká krv, ktorá odlišuje Talianov od ostatných Európanov. Mali by ste vidieť priebeh tejto slávnosti! Pobehujú, pokrikujú na seba, iní sa tvária, akoby nič, jeden nás vyzýva kráčať, druhý nás brzdí, spievajú, modlia sa, vykukujú z okien... Nemôžem si pomôcť, ale tento rituál musí kňazovi zo Slovenska viac pripomínať pohreb v cigánskej osade než oltáriky na Božie telo vo farskom kostole. Môj spolupútnik Michal, ktorý rok vykonával úlohu biskupského ceremonára, len kýval hlavou: „A ja som sa trápil, keď niečo na našich slávnostiach neklapalo!“

Pohľad na ťažkú osvetlenú sochu vniesol svetlo do môjho uvažovania. „Má toto dielko nejakú umeleckú hodnotu? Alebo to je len bezcenný gýč?“ opýtal som sa sám pre seba a hneď som si odpovedal, že sa pýtam zle, že sa pýtam zbytočne. Toto nie je umenie. Toto nie je gýč. Toto je výraz viery. Týmto ľuďom to je jedno. Týmto ľuďom je hádam jedno, či svätý Krištof vôbec kedy existoval. Títo ľudia si nekladú otázky, ktoré si kladú skeptickí teológovia analyzujúci vieru ako chemik nebezpečný vírus. Títo ľudia len žijú. Ich viera je pevnou súčasťou života. Načo hneď hodnotiť, či sa v nich aj pozitívne prejavuje alebo nie? Ona proste je. Je samozrejmosťou. Dýchajú, jedia, pijú, zabávajú sa, hádajú, veria. Viera akoby tlkot srdca. Viera, ktorá potrebuje spev, tak ako život potrebuje spev. Potrebuje kráčať v procesii a zabudnúť na starosti, pretože bez nej sa človek strachuje nadmerne a bezdôvodne. Viera, ktorú treba žiť, a nie skúmať. Lebo kedy sme bližšie pri srdci skutočnosti – keď donekonečna pátrame a rozoberáme a špekulujeme, alebo keď proste žijeme s otáznikom na pleci, bez snahy zhodiť ho zo seba, keď sa nám zdá priťažký? Keď Krištofovo plece bolo schopné preniesť malého Ježiša s ťažobou celého stvorenstva, akú ťarchu dokáže udržať to moje? Koľko toho človek unesie? Koľko kňaz? Cesta svätosti vskutku nie je iná, než kráčanie pod ťarchou až po hranice svojich síl, s permanentným rizikom vlastného skántrenia, v službe, v láske, v obete.

„Nemám problém s tým, aj keby žiaden Krištof nebol. Veď neuctievame ani tak osoby svätých, ako ich vlastnosti, čnosti...,“ doplnil môj spolubrat na vysvetlenie pri večeri. A Einstein by len veľavýznamne zakončil: „San Cristoforo, il nostro grande protettore e patrone, prega per noi!“

foto: neznámy autor, internet

Z Košíc do Urbanie - dodatok

Keď som sa lúčil so Sekčovom, jedna dobrá žena mi vo farskej kancelárii nechala darčekovú taštičku. Našiel som v nej aj vreckový taliansko-slovenský slovník s priloženým cédečkom. Cédečko som nainštaloval do počítača a slovník pribalil do batožiny. Je v ňom i magnetka-záložka s nápisom: „Vylejem na teba požehnania viac ako dosť! (Mal 3,10)“ Maličký obrázok na nej znázorňuje zelenkasté lúky, nad ktorými sa vznášajú farebné mraky, z ktorých padajú veľké kvapky. Kedykoľvek si zalistujem v slovníku a oči mi padnú na túto záložku, pousmejem sa. V Taliansku sme už takmer týždeň a ešte ani jeden deň nebol bez kvapky. Keď sme v piatok podvečer opustili územie Slovenska, na východe sa objavila nádherná dúha. Nekonečnú cestu sme museli niekoľkokrát prerušiť kvôli prudkému dažďu. Za zmienku stojí zvlášť prechod cez Budapešť. Zavesili sme sa za jedno auto so značkou KE, v nádeji, že ju šoféruje nejaký dovolenkár na ceste do Chorvátska a že nás prevedie cez Dunaj ako Mojžiš cez Červené more. No nestalo sa. Buď blúdil ako Izraeliti na púšti alebo nám chcel zdrhnúť, jednoducho nás poplietol a my sme si pozreli hlavné mesto našich južných susedov na dvakrát a z nových perspektív. Je krásne, neverili sme. A vyšťavilo nás to. Nemohli sme sa dočkať prvej benzínky, na ktorú po opustení Budapešti musíte čakať trpezlivo. Keď sme ju našli, hemžila sa stovkami výletníkov tešiacich sa z vytúženej prestávky podobne ako my. Kým som si naťahoval kosti za svojim autíčkom a dojedal polnočné občerstvenie, všimol som si, že ma pozoruje trojica osôb sediacich vo tme za dreveným stolom. Po chvíli sme sa v tom prítmí spoznali. Dvaja manželia spolu s dcérou vysokoškoláčkou z Prešova boli na ceste na dovolenku. Pokecali sme trochu, potešili sme sa. Tá pani, tam, takmer o polnoci, na prvej benzínovej pumpe z maďarského hlavného mesta smerom na juh, táto pani je presne tá dobrá žena, ktorá mi vo farskej kancelárii mesiac dozadu nechala darčekovú taštičku. Tak veľmi na ňu myslím, kedykoľvek načriem von oknom a prší a kedykoľvek načriem do slovníka po neznáme slovíčko. Tak veľmi jej a celej rodine prajem dobrú dovolenku. Lebo dobrí ľudia si zaslúžia dobrú dovolenku. A ešte, tak veľmi som vďačný za záložku, uisťujúcu ma Božím slovom o nesmiernom požehnaní.

Z Košíc do Urbanie

Maďarskí policajti vedia po anglicky. Za hustého dažďa, tesne po polnoci, nepoviem vám, kde presne ani prečo, ale policajná Octavia so sirénou nás tesne pred rozhodujúcou zákrutou prinútila zastaviť. Rozčertený muž zákona pribehol k oknu na šoférovej strane, búšil doňho, akoby chcel utiecť pred prudkým lejakom a dostať sa dovnútra a vykrikoval: „Sťupid?!... Sťupid?!“ Potom sme rozprávali vo všetkých jazykoch, oni vo svojom rodnom, my vo svojom, sem tam sme koktali nemčinu, naše nadávky v šariščine cenzúrujem. Čo sa presne stalo, nechám len pre zainteresovaných. Akú to bude mať dohru, zatiaľ netušíme. Ale pustili nás, cestovali sme ďalej. Gugl klamal, lebo naša cesta vôbec netrvala dvanásť hodín päťdesiatdeväť minút, ale niečo vyše dvadsaťjeden hodín. Okrem malých zastávok boli aj dlhšie, kvôli dažďu nebolo vidno na vozovku pred nami, raz sa to stalo nadránom, druhýkrát na pravé poludnie, aj ľadovec klopal na auto, modlil som sa, aby mi ho neposvätil až príliš.

Len tým chcem povedať, že sme dorazili. Urbania je malé mestečko, typické talianske, s malými uličkami a množstvom ľudí sediacich na schodoch, lavičkách, za stolíkmi do neskorej noci. Patrónom mesta je svätý Krištof, od včera do zajtra je tu trojdňový odpust, modlitby prenášalo Rádio Maria, ulice sú zablokované, plno šatrikov, zajtra bude hluk a spev. Koncelebrovali sme svätú omšu s černochom, ktorý mi pripomína Einsteina. Kázeň začal veľkolepo, po slovensky by znela takto: „Drahí bratia a sestry, slávime slávnosť svätého Krištofa (s dôrazom a s ľavou rukou nad hlavou), nášho ochrancu (ešte väčší dôraz a pravá ruka hore), patróna nášho mesta (obidve ruky hore)...“ Aspoň sa dalo čosi rozumieť.

Teraz obaja sedíme pri stole s dvoma slovenskými kňazmi, ktorí sú tu už mesiac. Obdivujú jednu úžasnú vec, ktorú som dotiahol z hyperteska zo Slovenska – obyčajný rožok. Ponúkal som im ho za symbolickú cenu jedno euro po zľave, pretože už nie je úplne čerstvý, ale nechceli. Boja sa, že by to ich žalúdok nestrávil, že už odvykol. A asi sa zasýtili pohľadom naň. Sedíme si tu v pohode, v jedálni, ktorá je zároveň našou internetovou miestnosťou, lebo tu chytáme dobrý wifi signál na internet. Zajtra ideme do školy písať test, zaradia nás do skupín podľa stupňa vedomostí a začína robota. Tak nám Pán Boh pomáhaj! Dobrú noc.

ilustračné foto: internet

Dôležitosť neúspechu

Homíliu na 15. nedeľu v Cezročonom období "A" nájdete tu: http://www.postoy.sk/dolezitost_neuspechu

Drahá omša

„Koľko stojí omša?“ zvykne sa z času na čas spýtať niektorý veriaci, keď v sakristii či farskej kancelárii dáva zapísať svoj úmysel. „Milión...,“ mám chuť odvetiť a sem-tam tak aj poviem, „je málo!“

Po prechode na euro slovenskí biskupi potvrdili dovtedajšiu výšku milodaru. Sto korún sa prepočítalo konverzným kurzom na 3,32 eur s kánonickým dodatkom, že „veriaci môže dobrovoľne obetovať vyšší alebo nižší milodar, než je určený“. Hneď sa ozvali pochmúrne hlasy o zbabelosti našich biskupov – vraj že sa boja. Boja sa stanoviť vyššiu sumu, aby nevzniklo verejné pohoršenie, aby nedali hneď médiám príležitosť na ďalší útok, aby neodradili veriacich, ktorí sú tak bytostne antipatickí voči cirkevnej finančno-ekonomickej agende. Následok ich rozhodnutia bol rôznorodý. Vo farnostiach, kde ľudia dovtedy obetovali na omšu po dvesto korún, začali dávať sedem, prípadne päť eur. Tam, kde boli zvyknutí na stokorunovú intenciu, prichádzali za kňazmi – a dodnes prichádzajú – s 3,50 alebo 4 alebo 3 eurami. A naozaj, sú aj prípady, keď veriaci zo svojej peňaženky vydoluje presne 3 eurá 32 centov a nimi svojmu kňazovi poďakuje za odslúženie Eucharistie.

Po dvoch rokoch biskupi svoje rozhodnutie prehodnotili. To, čo mnohí nazvali strach, možno označiť skôr za opatrnosť. Výška daru za svätú omšu je od polovice roka 2011 posunutá na 5 eur s rovnakým dodatkom o možnosti túto sumu zvýšiť či znížiť. Internetové diskusie sa rozbehli – Katolícka cirkev na Slovensku zo seba opäť urobila fackovacieho pajáca, do ktorého si každý neprajník môže udrieť. Nevadí, má bohaté skúsenosti! A dosah dekrétov podpísaných biskupmi na provinčnej úrovni na prax vo farnostiach bude opäť rôznorodá a podmienená mnohými faktormi.

Najprv vysvetlenie: Suma 5 eur je v prvom rade bič na kňaza – nesmie žiadať viac. Môže viac prijať, ale nesmie žiadať. Na druhej strane, môže žiadať toľko, ale nesmie odmietnuť menej. Ak kňaz odmietne slúžiť omšu za nižší milodar (alebo ak vyžaduje vyšší), nech sa o ňom píše na internetových fórach, nech ho právom ľudia kritizujú a nech sa o jeho počínaní dozvie dekan či ordinár, ktorých povinnosťou je intervenovať. Je potrebné prihliadnuť aj na to, že či vo farnostiach, kde ľudia dávajú po 7 eur, tak robia na základe vymáhania od správcu farnosti alebo na základe všeobecného konsenzu a ustáleného zvyku. Ak ide o druhý prípad, nemožno za to viniť kňaza, hoci ten na otázku „koľko stojí omša“, odpovie pohotovo „sedem eur“ (napr. ak na fare stojí rad dvadsiatich ľudí, ktorí prišli zapísať svoj úmysel a kvôli nedostatku času na podrobné vysvetľovanie dostanú veriaci túto stručnú odpoveď, pretože toľko zvyknú ľudia dávať).

Po druhé, mzdová štatistika: O celej kauze možno premýšľať aj z pohľadu postupného nárastu priemerného zárobku. V roku 1991 sa na Slovensku v priemere nezarábalo ani 4000 Kčs, na prelome tisícročí toto číslo vyskočilo nad 11 000 Sk a v súčasnosti sa pohybuje na úrovni okolo 750 eur. V osemdesiatych rokoch ľudia dávali za omšu 10 – 20 korún, v deväťdesiatych 50 – 100 a v súčasnosti oferujú 3 – 7 eur. Podrobnejšia analýza by odhalila viac o „devalvácii“ či „revalorizácii“ hodnoty svätej omše. Takáto štúdia by mohla byť užitočná, no rovnako zradná. Pomohla by odôvodniť najnovšie rozhodnutie biskupov, avšak obmedziť túto argumentáciu na číselný vývoj peňažno-hospodárskych pomerov by bolo nedostatočné.

Napokon, evanjelium. Kým „všetci dávali zo svojho nadbytku“, chudobná vdova „pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie“, hoc do chrámovej pokladnice vhodila len dve drobné mince (Lk 21,1n). Podstatná otázka nikdy neznie, „koľko stojí omša“ či „koľko dávajú ľudia“, ale „koľko som ochotný obetovať“, resp. „koľko si dokážem odrieknuť na znak svojej vďačnosti“. Svätá omša je „sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho (Kristovej) jedinej obety v liturgii Cirkvi“ (KKC 1362), teda „Kristova obeta a obeta Eucharistie sú jedna jediná obeta“ (KKC 1368). Ak má byť účasť veriacich na eucharistickej bohoslužbe účasťou na Kristovej obete, ako to možno dosiahnuť bez konkrétneho zrieknutia? A ak je táto slávnosť zároveň cirkevným „vzdávaním vďaky“ Bohu Otcovi za vykupiteľské dielo jeho Syna, ako možno prejaviť vďačnosť bez vonkajšieho daru? Nie je opravdivou obetou aj zrieknutie sa kritiky voči Cirkvi, i napriek vnútornému podráždeniu z niektorých jej pravidiel? Alebo ešte – ako nízko sme to klesli, že Božiu milosť, ktorá nám je daná skrze odslúženú svätú omšu, ohraničujeme nálepkou „drahá“, majúc na mysli päť eur!? Aj tu možno pozorovať pokrivenú túžbu súčasného človeka získať to najdrahšie za najlacnejšiu cenu.

„Koľko stojí omša?“ je otázka, ktorú si niektorí veriaci ani nekladú. So slzami v očiach spomínajú na svojich zosnulých rodičov pri výročných pohrebných omšiach a úprimne sa modlia za ich nesmrteľné duše. Alebo s úžasom a radosťou oslavujú dvadsaťpäť či štyridsaťročnice života či manželstva a nepočítajú milodar, lebo sa to nedá, lebo žiaden by nebol dostačujúci. Tak, ako „cena omše“ odhaľuje zlosť a vnútornú nevyrovnanosť u jedných, umožňuje vidieť aj obrovskú nábožnosť, štedrosť a lásku u druhých. Tí druhí predstavujú pre kňaza vzpruhu, aby s elánom a nádejou vykročil k oltáru, keď je znechutený zlomyseľnými útokmi tých prvých.

ilustračné foto: internet