Dobrovoľná kríza

Na každom kroku nás strašia krízy. V televízii donekonečna analyzujú „finančnú“, psychologické poradne hľadajú recept na „manželskú“, nejeden známy nám svoje vnútorné rozpoloženie označí za „duchovnú“. Vo všetkých prípadoch je kríza „niečo, čo sa nám stane“. Netúžime po nej, neplánujeme ju, a keď niekto o nej rozpráva, hneď nastavujeme svoje obranné mechanizmy, aby sa nám vyhla. Čím viac sa snažíme, tým viac nás sužuje jej nechcený príchod. Kríza zanecháva prázdne peňaženky a vkladové účty, rozbíja nerozlučiteľné vzťahy, znechutí nám aj oblažujúce chvíle modlitby. Preto sa považuje za zlú.

Popolcová streda začína dobrú krízu. Jej dobro spočíva v tom, že si ju vyberáme sami. Neutekáme pred ňou, nevyhýbame sa, práve naopak, púšťame sa do nej bez zábran. Možnosti sú rôznorodé – piatkové zdržiavanie sa mäsa, meditácia nad zastaveniami krížovej (krízovej!) cesty, predsavzatia nefajčiť alebo nepiť, čítanie knihy z biblickej knižnice, zrieknutie sa zábavy a tanca, vypnutie televízora po ôsmej večer a podobne. Všelijako sa prejavuje, ale jej najväčšia hodnota sa ukáže, až keď je zaangažovaný celý človek. Nielen myseľ a nielen telo, nepostačí automatické diétne stravovanie, no vynechať vonkajšie sebazaprenia by bolo ešte lacnejšie. A pôst je kríza, ktorá má v našom živote odstrániť to, čo je lacné.