Film Umučenie Krista som prvýkrát videl v deň celoamerickej premiéry v meste Peoria v štáte Illinois. Bola Popolcová streda, 25. februára 2004. Kino som navštívil s rímskokatolíckym kňazom, u ktorého som býval, a s predsedníčkou farskej rady v mestečku Washington, ktoré nás na jedenásť mesiacov spojilo. Všetci traja sme po premietaní nasadli do auta s výrazom „nič extra“ na tvári, akoby sme si nechceli pripustiť svoje sklamanie. Naše obrovské očakávania božského zážitku boli frustrované zhliadnutím mixu nekonvenčnej drastickosti a komerčného gýču. „Hollywood...“, pokrčila Jody znechutene plecami, naštartovala auto a Father Joseph sa opýtal na stav jej chorého manžela.
O tri týždne som dal filmovému hitu druhú šancu. V Clevelande v Ohiu som navštívil spolužiaka. Hľadisko bolo plné. Už som sa nedíval len na plátno, zaujímali ma reakcie divákov. Výkriky zdesenia a úžasu pri bičovaní mnou zatriasli viac, než samotné scény. Vedľa sediaci Janko sa neubránil slzám. Keď bolo po všetkom, postavil som sa pred dvere, ako by som chcel vyberať vstupné za návrat do reality. Pohľad na tváre vychádzajúce z tmy do svetla vo mne vzbudzoval závisť. Áno, títo zažili čosi božské. Aspoň takto sa teraz cítia. Stopäťdesiatkilová tridsaťročná černoška v šortkách dojato vyriekla sama pre seba: „He must be god. He survived that.“ Keď toto všetko prežil, musí byť Bohom. A heréza je na svete. Pokúsim sa ju analyzovať v miniseriáli piatkových pôstnych príspevkov.
foto: internet
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára