Domov sociálnych služieb Podskalka – Humenné usporiadal piaty Valentínsky ples pre klientov zariadení sociálnych služieb. Konal sa vo štvrtok 11. februára 2010 v Kultúrnom dome v blízkej dedinke Ptíčie. Opäť sa ho zúčastnili detí a dospelí spolu so svojimi vychovávateľmi z humenských i z ďalších pozvaných ústavných zariadení.
Tretí rok za sebou som mal možnosť zúčastniť sa tejto parády. Aj tentoraz som sa tešil na okamih, kedy po otváracích príhovoroch a profesionálnych vystúpeniach budú k prvému tanečnému kolu pozvaní všetci. Netreba veľa prosiť ani vyzývať. Hudobníci len vypustia prvé tóny a parket je plný. Žiaden počiatočný ostych ani predsudky. Deti s mentálnym postihnutím – vekovo už mnohí ako dospelí, ale predsa deti – to rozbalia na plné obrátky. Dvorná skupina Gerock vyhráva na ľudovú nôtu, ale v hemžiacom sa dave môžeme pozorovať všakovaké tanečné kreácie. U jedných obdivujeme čistokrvný krok polky, druhí prekvapujú svojou improvizáciou. Nájdu sa aj nemotorne pôsobiace typy, ale títo dokážu žiariť najviac. Uznanlivo prikyvujem ťarbavému tanečníkovi, niežeby som sa pretvaroval a chcel ho potešiť. Viem, že duševná choroba, s ktorou sa narodil, sa prejavila aj na pohyboch jeho tela a viem, že zo seba vydáva maximum. Na inom vystúpení som podobne s údivom hľadel na svojho hluchonemého žiaka vynikajúco skákajúceho v hip-hopovom rytme. Preto prvým pravidlom je „tancujeme jak zname, ale tancujeme s radosťou“, druhé zasa znie „na parkete nie je nikto nikomu cudzí“. Samozrejme, že sa prejavujú sympatie a dôjde aj k prosbám o telefónne číslo a poštovú adresu... Život prúdi v týchto žilách, srdce bije v týchto hrudiach, myslíte si, že menej než v našich?
„Mám problém chápať postihnutých ľudí. Ako rozmýšľajú, čo si uvedomujú, majú vôbec dušu...? Prečo Boh dopúšťa, aby sa takto rodili? Platia pre nich rovnaké morálne normy ako pre zdravých?...“ Niekedy ťažko uveriť, aké otázky a názory víria v hlavách homo sapiens – človeka rozumného, inteligentného, normálneho. Dospel som k presvedčeniu, že kontakt s našimi hendikepovanými spolupútnikmi je nevyhnutný k nášmu vlastnému sebapoznaniu. Tam, kde vyvíjame úsilie o ich zaradenie do spoločnosti, tam, kde im umožníme zblížiť sa s nepostihnutými, tam, kde vytvárame podmienky pre čo najhodnotnejší život aj „najťažším prípadom“, tam, kde chorým dávame zakúšať zdravie – práve tam my zdraví môžeme zakúsiť svoje vnútorné obmedzenia. V ich prostote pochopíme svoju zbytočnú komplikovanosť. Úprimnosťou dajú tvrdé lekcie našej pretvárke. Radosť z drobnej pozornosti zatieni naše obrovské neuspokojené nároky. Tu treba hľadať, čo znamená „blahoslavení chudobní“.
Kontakt s mentálne zaostalými môže vzbudiť aj skepsu o existencii či prítomnosti Boha. Ale práve takto sa nám o ďalšie milimetre podarí rozšíriť naše klapky na očiach. Zistíme, aký nedostatočný je náš obraz Boha, že teologické formulácie sú primálo a ani naša doterajšia predstavivosť nestačí. Ak sa niekto spýta „čo je to za Boh, že toto dopúšťa?“, nebudem sa báť odpovedať trochu metaforicky: „Je to Boh, v ktorého srdci sa nachádza špeciálne miesto pre tých, ktorí spôsobujú pochybnosti tvojej viere.“ Potvrdím aj sv. Anzelma: „Je to Boh, ktorý je väčší než akákoľvek vznešená predstava najvyššej bytosti, ktorú by si vo svojej mysli vykonštruoval“. A spomeniem si aj na Daniela a poviem: „Je to Boh, v ktorého jeden hendikepovaný verí úplne nehendikepovane.“ Píšte si, že určite nie je sám.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára