Oslovia Boží

Pápež Benedikt XVI. vo svojej autobiografii opisuje svoju biskupskú službu prirovnaním seba k „ťažnému oslovi“. Vychádza zo 73. žalmu „...pred tebou som bol ako nerozumné dobytča. Ale ja som stále pri tebe...“ a pomáha si výkladom sv. Augustína. Aj ten bol biskupom a práve obrazom osla niekoľkokrát písal o tomto poslaní. „Podobne, ako je ťažné zviera roľníkovi najbližšie a pracuje pre neho, tak je Augustín práve v tejto pokornej službe celkom blízko pri Bohu, celkom v jeho rukách, celkom jeho nástrojom – ani by nemohol byť bližšie ku svojmu Pánovi, ani by preň nemohol byť dôležitejším.“ Joseph Ratzinger si do svojho biskupského erbu vybral aj medveďa, ktorého spomína legenda o sv. Korbiniánovi, zakladateľovi Freisinského biskupstva, na ktorého stolec zasadol. „Naložený medveď, ktorý svätému Korbiniánovi nahradil koňa alebo skôr osla, sa stal jeho oslom – proti svojej vôli. Nebol tak a nie je obrazom toho, čo mám robiť a čím som?... ja som medzitým zaniesol svoj batoh až do Ríma a už dlhší čas s ním putujem po uliciach Večného mesta. Neviem, kedy budem prepustený, ale viem, že aj o mne platí: Stal som sa tvojím ťažným oslom, a vďaka tomu, práve vďaka tomu som pri tebe.“ Takto končí životopisnú knihu Z môjho života napísanú pred nástupom na Petrov stolec.

Ježiš si pre svoj príchod do Jeruzalema vyberá „osliatko, na ktorom ešte nijaký človek nesedel“. „Pán ho potrebuje“, povie dvom poslom, aby to povedali majiteľom a týmito slovami zviera získajú, odviažu a privedú k Ježišovi. „Neodväzuje každý z vás v sobotu svojho vola alebo osla od jasieľ a nevodí ho napájať?“ spýta sa vyčítavo Ježiš na inom mieste Lukášovho evanjelia predstaveného synagógy, ktorý protestuje proti sobotňajšiemu uzdravovaniu. Sobota bola dňom odpočinku od práce aj pre ľudí, aj pre ťažný dobytok – vtedy nepracuje a ak ho odviažu, tak len preto, aby ho napojili. Tentoraz je oslík „oslobodený“ pre úplne novú „misiu“. Hoci si ju pripomíname na Kvetnú nedeľu, v skutočnosti sa s najväčšou pravdepodobnosťou odohrala v sobotu – sabat, siedmy deň židovského týždňa. „Pán ho potrebuje“, aby na ňom slávnostne vstúpil do Jeruzalema.

„Nehanbi sa za to, že si Božím ťažným zvieraťom: Budeš niesť Krista, nepoblúdiš; ideš po správnej ceste, to on na tebe sedí. Kiežby na nás sedel Pán a viedol nás, kam chce on: Sme jeho osedlaným zvieraťom a ideme do Jeruzalema. Ak na nás sedí on, nebudeme obťažení, ale povznesení. Ak nás vedie on nezablúdime.“ (sv. Augustín: Sermo 189)

Ak si Ježiš vybral apoštolov, aby pokračovali v jeho diele, ak rozposlal ďalších 72 učeníkov, ak boli potrební tí dvaja, ktorých dnes poslal do najbližšej dediny a ak sa nezaobišiel ani bez (hlúpeho) osliatka – nie je potom pochybné tvrdiť, že sa zaobíde aj bez nás? Pán potrebuje každého (a vyhnime sa filozofickej apológii Boha, ktorý vo svojej dokonalosti nepotrebuje nikoho a nič). Na druhom mieste, ak takí velikáni Cirkvi ako sv. Augustín či súčasný Svätý Otec hovoria o svojej službe Bohu ako o namáhavej práci ťažného osla, nemohli by sme si v tomto zvierati predstaviť aj seba? Keď sa Boží syn uponížil tak, že „podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“, nemá sa aj človek vžiť až do úlohy osla? Väčšou celebritou medzi biblickými zvieratami je ovečka, ktorú pastier vyhľadá, aj keď má ešte 99 ďalších, a vezme ju na plecia – neraz aj z nás boli stratené ovce. Teraz Pána berie na plecia „osliatko, na ktorom ešte nijaký človek nesedel“ a kiežby to platilo aj o nás, kiežby sme už na svoje ramená nevzali nikoho iného. Odviažu ho a naložia naň svätý náklad. Služba Bohu človeka oslobodzuje a zároveň zaťažuje – „moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké“ – ale nadovšetko zaručuje Pánovu blízkosť. Nezdráhajme sa ani my byť „ťažnými oslami“ pracujúcimi pre Pána a s ním.

foto: internet

Gibsonov nekresťanský Kristus VI. (záver)

Ak bolo Gibsonovým úmyslom poukázať na Ježišovo božstvo tým, že „prežil“ brutálne mučenie, z kresťanského hľadiska (z tradičného katolíckeho určite) s ním nemožno súhlasiť. Výrok he must be god - he survived that je herézou. Viera Cirkvi je presne opačná. Ježiš je Boh, ktorý to neprežil. Tým, že to neprežil, ukázal svetu Boha a jeho lásku k ľuďom „do krajnosti“. Božstvo Ježiša spoznávame uznaním tejto sebaobetujúcej sa lásky. Vzkriesenie je potom ďalším svedectvom, že táto láska je najmocnejšia, dokonca „silnejšia ako smrť“ (Joseph Ratzinger: Úvod do kresťanstva). Teda, nie spôsob smrti je podstatný. Podstatná je láska, ktorá sa prejavila umučením, smrťou a zmŕtvychvstaním – v tejto trojici má každý prvok zmysel, iba ak s ohľadom na ďalšie dva, nikdy nie izolovane.

„Keď sa... hovorí, že Ježiš dosiahol zmierenie svojou krvou (List Hebrejom 9,12), nemá sa táto krv chápať... ako vecný dar, ako prostriedok zadosťučinenia, ktorý sa dá kvantitatívne vyhodnotiť, ale to je jednoducho skonkretizovanie jeho lásky, o ktorej sa hovorí, že siahala až do krajnosti... Gesto všetko dávajúcej lásky, ono a jedine ono prinieslo podľa Listu Hebrejom svetu skutočné zmierenie...“

„Prvok bolesti je sekundárny,... vyplýva z predchádzajúceho primárneho a iba z neho má svoj zmysel. Konštitutívnym prvkom obety nie je zničenie, ale láska.“

„Pri kríži nejde o hromadenie fyzických bolestí, akoby v najvyššom možnom množstve múk pozostávala jeho vykupujúca hodnota. Ako by mohol mať Boh radosť z utrpenia svojho stvorenia, alebo dokonca svojho Syna, alebo ako by bolo možné v tom vidieť mincu, ktorou by sa uňho muselo platiť za zmierenie? Písmo a pravá kresťanská viera sú veľmi vzdialené od takýchto myšlienok. Nie bolesť ako taká platí, ale šírka lásky... opäť spája s Bohom.“ (Joseph Ratzinger: Úvod do kresťanstva)

Niekoľko otázok na záver: Aký obraz Boha nosíme vo svojich mysliach, keď nás tak fascinovalo Gibsonovo Umučenie? Je to Boh, ktorý aj od nás vyžaduje maximálne vypätie bolesti, aby s nami bol spokojný (aby sme sa „vykúpili“)? Je táto krvavá drastickosť naozaj cesta ako spoznať Ježiša a Boha? Možno v nej vôbec vidieť lásku? Nie je absolutizovanie krutého mučenia ešte väčším nebezpečenstvom zdravej viery než jeho prehliadanie (kresťanstvo ako náboženský masochizmus na jednej strane a nasledovanie usmievavého „Ježiša bez bolesti“ na strane druhej)? Hľadajme odpovede a očisťujme svoj obraz Boha - keď nám The Passion of Christ k tomu pomôže, len vtedy je pre nás prínosom.

ilustračné foto: internet

Hriešnosť Cirkvi

21. marec 2010: 5. pôstna nedeľa

Jn 8,1-11

Originálnu interpretáciu „evanjelia o cudzoložnici“ predstavuje Karl Rahner v texte z roku 1947. Kandidátku na ukameňovanie neopisuje ako konkrétnu hriešnicu (Máriu Magdalénu či azda inú ženu), ani v prenesenom význame ako hociktorého jednotlivca, ktorého na lavicu obžalovaných tlačí pohoršená verejnosť. Túto postavu typologicky stotožňuje rovno so samotnou Cirkvou. Farizeji a zákonníci všetkých čias ju znova a znova privádzajú pred Učiteľa ukazujúc na jej hriechy, z ktorých sa nemôže vyhovoriť (dôkazy sú nevyvrátiteľné, bola prichytená in flagranti). Žena sa neospravedlňuje, nevyhovára, lebo obvinenia sú pravdivé. Vedomá svojej viny mlčí v zabudnutí na svoju dôstojnosť. Bez tejto úprimnosti a poníženosti by nikdy nemohla byť svätou. Teraz stojí pred tým, kto sa za ňu obetoval až na smrť, kto dokonca pozná jej hriechy omnoho lepšie než jej žalobcovia. A Ježiš zostáva ticho, ktoré trvá dlhé stáročia. Do prachu píše jej hriechy (veď koľko ich je!) a ženu súdi práve tichom svojej lásky odpúšťajúcej vinu. „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameň.“ Po tomto rozsudku aj oni zmĺknu a jeden po druhom storočie za storočím odchádzajú. Nakoniec Učiteľ ostane so ženou sám. „Ani ja ťa neodsudzujem.“ Pobozká ju na čelo a povie: „Moja nevesta, Svätá Cirkev.“

Farizeji a zákonníci dneška sú omnoho prefíkanejší. Pútavým spôsobom falšujú históriu, ktorú nekritickí konzument zábavného priemyslu môže prijať za skutočnú (včera mal slovenskú televíznu premiéru Da Vinciho kód). Letecky si všimnú prebiehajúci súd s učiteľom tanca v Prešove (ktorého vina je preukázateľná), ale domáce či zahraničné obvinenia kňazov, rehoľníkov a katolíckych pedagógov (často nepreukázateľné, ešte že majú slovíčka „údajne“ a „vraj“) rozpitvú až do žalúdka. Samozrejme, o obhájení nespravodlivo obvinených sa nehovorí. Snaha ukameňovať Cirkev je dnes módou, biznisom, demagógiou i zábavou. Smrť Cirkvi – to by bol úspech...

Tí, o ktorých najmenej platí, že sú bez hriechu, dnes nejeden kameň predsa len hodia, ale nakoniec aj tak odídu a svoje zlovestné dielo nedokončia. Veriaci sa nebojí – „ani pekelné brány ju nepremôžu“, ani vlastnými hriechmi zvnútra, ani útokmi zvonku. Nestojíme tu pred otázkou, či sa k nim pridať alebo nie, či hádzať kameňmi alebo sa stiahnuť, čo je pravdivé obvinenie a čo nie. Najväčšia výzva zarezávajúca do každej a jednej kože zvlášť znie: „Máš v sebe toľko úprimnosti, aby si pochopil, že tá žena si ty?“ Ak pristúpiš k Ježišovi so zákernosťou farizejov, raz od neho odídeš nezmierený. Ak pred neho prídeš so sklonenou hlavou priznávajúcou svoju(!) vinu, zostaneš až po vynesenie rozsudku nie smrti ale lásky.

Veľkonočná spoveď, ktorú podstúpime v najbližších dňoch, má byť takýmto stretnutím. Kľaknime ku kňazovi pred Boha nie s výpočtom cudzích hriechov, slúžiacich ako výhovorka a zakrývanie vlastných zlyhaní, ale s radikálnou sebakritikou: „Pane, priznávam, že som hriešny. Odpusť mi a uzdrav ma. Očisť a uzdrav svoju Nevestu Cirkev.“

Gibsonov nekresťanský Kristus V.

Teraz sa posaďme do kina a spoznajme Gibsonovho nadčloveka. Diváci si pozrú Umučenie Krista a počas záverečných titulkov dostanú dotazník, ktorý sa bude vyzvedať na profil hlavného hrdinu. Bude obsahovať otázky typu: Čím sa Ježiš odlišuje od obyčajného človeka? Ktoré jeho črty či schopnosti to dokazujú? Prečo je niekým viac? Či budú mať respondenti na výber z naformulovaných možností alebo budú odkázaní na vlastnú slovnú zásobu, ich odpovede sa dajú logicky predpokladať. Všetci sa zhodnú na tvrdení, že Ježiš je neobyčajný človek. Nejednota však vznikne v obhajobe tohto tvrdenia. Nikto nespomenie biblické zázraky ako napríklad utíšenie búrky na mori, rozmnoženie chlebov a rýb, rôzne uzdravenia telesne i duševne chorých. Vo filme totiž o nich niet ani zmienky, len Malchusovo odťaté ucho Ježiš prilepí naspäť k hlave. Azda sa nájde malinké percento tých, ktorí za dôkaz jeho božskej identity príjmu poslednú scénu ukazujúcu hladké telo Ježiša (zadok) bez známok po mučení jedine s ranou po klinci v dlani. No väčšina bude popisovať to, o čom väčšina filmu bola. Umučenie takejto intenzity bežný človek neprežije – Ježiš je boh, lebo to prežil! He must be god. He survived that.

Z Ježiša sa stal superhrdina hollywoodskej kinematografie. Zaradil sa medzi hviezdy neporaziteľné na plátne a nesmrteľné v mysliach obdivovateľov, ako sú policajt John McCain (Bruce Willis v Smrtonostnej pasci), vojak John Rambo (Sylvester Stallone) či dokonca robot z budúcnosti (Arnold Schwartzenegger v Terminátorovi). Kristovo umučenie je zámerne také grafické, aby nás uistilo, že žiaden z jeho slávnych kolegov by ho nezvládol. Johna McCaina by pochovali už počas bičovania, nezničiteľný Rambo by odkväcol po ňom a Terminátor by sa nepozviechal spod kríža. Len Ježiš to prežil, a keby bolo potrebné visieť na kríži aj týždeň, vydržal by...

Prvý to naznačuje verš z 2700 rokov starého Izaiášovho proroctva o Pánovom služobníkovi citovaný v úvode: „Bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti; jeho ranami sme uzdravení.“ Diabol počas Ježišovej agónie v záhrade predstavuje hlavnú ideu konkrétnejšie: „Ty naozaj veríš, že jeden človek môže uniesť celé bremeno hriechu? Hovorím ti, žiaden človek nedokáže niesť toto bremeno. Je príliš ťažké. Záchrana ich duší je pridrahá. Nikto. Nikdy. Nie. Nikdy.“ Ježiš reaguje modlitbou: „Otče, tebe je všetko možné...“ Diabol nechápe: „Kto je tvoj otec? Kto si ty?“ A ťažoba atmosféry filmu minútu za minútou chce ukázať, že jeho otec je Boh, a preto aj on je Bohom. Od chvíle zajatia sa z neho stáva fackovací panák. Po prvom súdnom vyjednávaní je Ježišovi udelený trest bičovaním. Na nádvorí za účasti kňazov, matky i anonymných pozorovateľov rímski vojaci roztočia svoj sadistický kolotoč. Najprv ho bijú palicami po chrbte. Počas počítania dvakrát zaznie fortius, teda „silnejšie“. Zastavia sa po tridsiatom druhom údere. Každé oko hľadí na trasúceho sa skrvaveného Ježiša, ktorý sa pozviecha a neisto sa postaví. Nasleduje híkanie zvýraznené triumfálnou hudbou. Reakcie katov v latinčine hovoria za všetko: Credere non possum. Resistencia sua incredibilis est... Podtitulky vtedy divák márne čaká, stojí za to načrieť do prekladového slovníka: „Nemôžem tomu uveriť. Jeho odolnosť je neuveriteľná... Páči sa ti to tvrdo, všakže?... Ukáž nám, čo máš rád?... Toto ti môže urobiť dobre. Skús to. Skús.“ A kat ukazuje svojej obeti zväzok kožených bičov s kovovým ostrím na konci. Po päťdesiatich úderoch trhajúcich kožu nielen z chrbta ale aj z brucha sa doráňané telo už nepozbiera, musia ho odtiahnuť. Keď sa v cele posadí, nasadia mu korunu z tŕnia a nezabudnú si udrieť. Po kontroverznom odsúdení na smrť mu prinášajú nadrozmerný kríž. Ježiš ho objíma, čo vzbudzuje nepochopenie, no ešte väčší údiv spôsobuje jeho schopnosť niesť ho. Kríž je vlečený jeho vyziabnutým telom, ktoré akoby bolo vlečené silou pochádzajúcou odinakiaľ. Nevyhne sa pádom – najprv na drevené brvná, potom pod ne, energiu mu dodá matka, pomôže Šimon, zosype sa dolu schodmi, Veronika ho poutiera, spadne na chrbát... A vždy sa postaví, aj v cieli, kde padne zvlášť tvrdo. Vykĺbenie ramena a otočenie tvárou k zemi počas pribíjania klincov bolesť stupňuje do krajnosti. Jeho vztýčenie do výšky je zázrak – Ježiš do dokázal, došiel až sem, neodpadol, nevysilil sa, nerezignoval. Uniesol to preťažké bremeno hriechu a vyvrátil tvrdenie diabla, ktorý teraz zúfalým výkrikom (pri ktorom Mel Gibson takmer prišiel o hlasivky) zakúša porážku.

Rovnako ako Evanjelium podľa Marka (a ďalšie novozákonné spisy) aj Umučenie Krista nás chce presvedčiť, že Ježiš je Boh. Rozhodujúcim argumentom je znázornenie jeho telesného utrpenia, ktoré by nebol schopný zniesť žiadny iný človek. Maximálny rozsah prežitej fyzickej bolesti je dôkazom jeho božstva a cenou za vykúpenie ľudstva z hriechu. A práve toto poňatie Krista je nekresťanské.

foto: internet

Veď som kňaz

Za kaplánom na dedine prišla po omši skalná farníčka v strednom veku. Zobrala si ho nabok a veľavýznamne naňho spustila:

„Pán kaplán, môžete na moment? Chcela by som vám čosi povedať. Zmenili ste sa. Už na mňa nepôsobíte takým radostným a uvoľneným dojmom ako na začiatku. Vyzeráte strašne strápený...“

„Čo sa čudujete? Veď som kňaz!“ Žena sa nezmohla na ďalšie slovo.

O pár dní sa mladý služobník oltára zastavil v rodičovskom dome a mama ho privítala prekvapeným až preľaknutým pohľadom:

„Čo ti je? Máš takú strhanú tvár. Akýsi si zničený...“

„Mami! Veď som kňaz!“ Aj tentoraz po jeho bleskurýchlom vysvetlení nastalo ticho.

Veď práve. Veď si kňaz, mal by si sa dvadsaťštyri hodín denne sedem dní v týždni päťdesiatjeden týždňov v roku usmievať a pôsobiť najšťastnejšie na svete. Veď si kňaz, mal by si každému ukazovať, akú radosť ti prináša viera a život s Bohom. Veď si kňaz, si oslobodený od rodinných a finančných a všetkých svetských problémov, nemáš dôvod na zachmúrený výraz. Veď si kňaz, a keď ty nebudeš žiariť, ty, ktorý si Bohu najbližšie, tak kto potom?

Bože môj, pýtam sa za všetkých vysvätených božích pastierov, unesieme túto ťarchu nutnosti pôsobiť šťastne? Prestanú ľudia chodiť do kostolov, keď ich kazatelia nebudú schopní rozveseliť– ako prestanú sledovať zábavnú reláciu, keď ich hlavný humorista už nedokáže zaujať novými vtipmi? Naozaj niet inej reklamy na vieru než naširoko vysmiata tvár ako pri propagácii zubnej pasty, pracieho prášku alebo rastlinného masla?

Veď si kňaz, kamarát môj, a máš právo na trápenie. Úsmev nie je tvoja povinnosť. Takú štátnu skúšku sme nerobili, ani pri vysviacke nám nebol voperovaný. Kozmetické neskrývanie bolesti odhaľuje krajné medze kňazského obetovania sa. Prežívať čas, v ktorom nepociťujeme radosť, a predsa slúžiť ľudom, aby ju oni pocítili, tomu hovorím kňazstvo. Kňazstvo ako kríž.

ilustračné foto: internet

O dôvodoch lásky

14. marec 2010: 4. pôstna nedeľa

Lk 15, 1-3. 11-32

Prečo mladší syn miluje otca? Lebo od neho dostáva svoj dedičný podiel, ktorý si môže ďaleko za jeho dohľadom užiť. Lebo keď už žiadne vlastníctvo ani jedlo nemá, môže sa k otcovi vrátiť a bude mať oboje. Mladší syn otca miluje – odchádza od neho aj sa k nemu vracia – kvôli majetku.

Prečo starší syn miluje otca? Lebo všetok otcov majetok patrí zároveň jemu a nepripúšťa zrieknuť sa vykŕmeného teľaťa pre svojho brata. Starší syn otca miluje – zostáva s ním aj sa k nemu zdráha vrátiť – kvôli majetku.

Prečo otec miluje svojho mladšieho syna? Keď ten premrhal všetok majetok a rozhodol sa vrátiť, „ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ Otec miluje svojho mladšieho syna – necháva mu slobodu odísť a radostne mu otvára náruč pri návrate – kvôli nemu samému.

Prečo otec miluje svojho staršieho syna? Ten „sa však nahneval a nechcel vojsť“, keď sa dozvedel, že mladšieho syna v dome privítali vykŕmeným teľaťom. Aj oproti nemu vyšiel „otec a začal ho prosiť“, aby vošiel dovnútra. Otec miluje svojho staršieho syna – nedáva mu len časť majetku, ale „všetko“ a nechce dopustiť, aby toto „všetko“ i jeho samého opustil – kvôli nemu samému.

Pri príchode mladšieho syna zisťujeme, že otcovi nevadí, že synovia sú s ním kvôli majetku. Boh nás necháva milovať ho hoci iba kvôli výhodám, ktoré nám z toho vyplývajú – keď v nedeľu idem do kostola nie z lásky k Bohu, ale „z povinnosti“; alebo z poslušnosti voči rodičom; alebo aby som sa stretol po omši s kamarátmi; alebo aby som ukázal, ako dokonale viem prečítať lekciu z Božieho slova; keď prvoprijímajúce deti sa predbiehajú v počte navštívených omší, aby mali čo najviac podpisov v slovníčku; keď sa modlím nie z lásky k nemu, ale len aby som si vyprosil zdravie alebo úspech v škole; keď chodievam na krížové cesty a prísne dodržujem piatkový pôst len preto, aby som sa pred sebou a svojimi známymi ukázal.

Pri príchode staršieho syna spoznávame, že otcovi vadí, ak by ho synovia kvôli majetku mali opustiť. Bohu prekáža, keď ho prestávame milovať, ak naše výhody pominú – keď žiaden dôvod nenachádzam, aby som si ho uctil nedeľnou svätou omšou; keď mám aj zdravie aj úspech, a modliť sa je pre mňa zbytočné; keď pôst je bezpredmetný, aj tak som vegetarián a abstinent; keď nepraktizujem vieru ani neusilujem o mravný život, lebo sa to „neoplatí“. Ak naše výhody pominú a my Boha prestávame milovať, ukazujeme, že nikdy sme ho vlastne nemilovali.

Pred dvoma týždňami som s kolegom kaplánom navštívil pútnické miesto Medžugorie v Bosne a Hercegovine. Cestou späť sme zviezli dvoch chlapcov z komunity Cenacolo, bývalých narkomanov, na krátku návštevu rodnej vlasti. Počas prestávky na benzínke jeden z nich hovorí: „Predtým som mal len takých kamarátov, ktorí so mnou udržiavali vzťah len preto, lebo niečo z toho mali. Až teraz som pochopil, čo je skutočné priateľstvo. V komunite sa o mňa začali zaujímať, aj keď nič z toho nemajú. Ja im nemám čo dať. Teraz nemám nič. Iba tento ruženec.“ Vyťahuje z vrecka zázračný modlitbový nástroj. „Konečne mám priateľov, ktorým nejde o niečo, čo mám, ale o mňa samého.“

Človek miluje zištne, takmer vždy. Boh miluje nezištne, vždy. Ak prejavíme lásku bez toho, aby nám to prinieslo výhodu, ak prejavíme lásku aj vtedy, ak nás daný skutok znevýhodní alebo poníži, práve vtedy sa približujeme láske, ktorou miluje Boh.

Gibsonov nekresťanský Kristus IV.

Zoberme do rúk Markovo evanjelium, ale ponechajme bokom otázky, kto je jeho autorom, prečo a komu píše. Rovnako sa vyhneme mikroskopickej analýze textu, ktorá by chcela hľadať aktuálneho či historického Ježiša. Východiskom nech je téza, že „zmysel Markovho evanjelia leží na povrchu“ (Gundry). Takýmto spôsobom neuchopujeme spis ako univerzitní akademici ale ako veriaci kresťania – takto sa Biblia číta a počúva od počiatku. Vďaka tomuto čítaniu a vďaka prijatiu „zmyslu na povrchu“ majoritou čitateľov bolo Evanjelium podľa Marka zaradené do katolíckeho posvätného kánonu (Nový a Starý Zákon). Pápež Benedikt XVI. v knihe Ježiš Nazaretský píše: „Domnievam sa, že práve tento Ježiš – Ježiš evanjelií – je historicky zmysluplnou a hodnovernou postavou.“ Takáto postava je podľa hlavy Katolíckej cirkvi „oveľa logickejšia a aj z historického hľadiska zrozumiteľnejšia“ než rekonštrukcie modernej exegézy. Z troch možných portrétov Ježiša podľa Browna zamerajme pozornosť na evanjeliového, pričom pre názornosť si postačíme len s Markovým svedectvom. Výsledná Ježišova tvár bude ochudobnená o rozširujúce obzory ostatných troch evanjelií, no v prospech tohto prístupu stojí všeobecné uznanie Markovho evanjelia za najpôvodnejšie a najmenej „prikrášlené“.

Hneď prvá veta odhaľuje Ježišovu identitu – je jedinečným Synom Božím. Jeho biologický otec sa v celom texte nespomína. Matka vystupuje dvakrát, raz je označená menom Mária. Spolu s ňou sa objavujú aj Ježišovi bratia (Jakub, Jozef, Júda a Šimon) a sestry, ktorými rozumieme bratrancov a sesternice. Marek mlčí o narodení, detstve a dospievaní. Bez udávania bibliografických údajov začína Ježišov príbeh krstom, keď je hlavný hrdina už dospelým mužom. Ním prichádza Božie kráľovstvo na svet. Ježišovo človečenstvo je zvýraznené opakovaným poukazovaním na jeho city a potreby: „zľutoval sa“, „s hnevom si ich premeral“, „namrzený im povedal“, „s láskou naňho pozrel“; inokedy pociťuje hlad a smäd, unaví sa, spí, bojí sa smrti a pod. Samotná smrť je posledným dôkazom, že Ježiš je človek. Avšak, Ježiš má moc učiť a konať ako doposiaľ nikto iný. Čelí pokušeniam a odporu zo strany Satana, ale zázrakmi a uzdraveniami prejavuje svoju zvrchovanosť nad zlom akéhokoľvek druhu. Odpor zakúša aj zo strany ľudí, a to nielen farizejov a zákonníkov, ale aj svojich nasledovníkov. Tí mu nerozumejú, majú svoju predstavu o kráľovstve ako o bezprostrednom politickom triumfe. V polovici textu je jasné, že vo svojom prvoradom zámere (naučiť ľudí uznať ho za Božieho Syna) nedochádza k úspechu, a následne začne predpovedať svoje umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Učeníci stále nechápu a zlyhajú útekom, keď je Ježiš zajatý. Židovský veľkňaz i rímsky miestodržiteľ ho nespravodlivo odsúdia za pomoci sfanatizovaného davu a všetci si z neho robia posmech. V posledných chvíľach života sa zdá, že aj Boh ho opustil, no na tretí deň po smrti je jeho hrob prázdny. Vzkriesený sa zjaví Márii Magdaléne, potom ďalším a nakoniec je vzatý do neba.

Dôležité sú vyznania viacerých postáv. V prvej kapitole nečistý duch ústami posadnutého človeka kričí na Ježiša: „Viem, kto si: Boží svätý.“ Uprostred spisu mu vraví Peter, prvý medzi učeníkmi: „Ty si Mesiáš.“ Vzápätí si od Ježiša vyslúži pokarhanie „choď mi z cesty, satan“, lebo v tejto charakteristike nevidí jej vrchol – mučenícku smrť a zmŕtvychvstanie. V súdnom procese sa veľkňaz obžalovaného pýta: „Si ty Mesiáš, syn Požehnaného?“ Ježišova odpoveď znie: „Áno, som.“ Podobný dialóg sa odohrá u Piláta. No až pri pohľade na mŕtve telo na kríži sa nájde vojak, ktorý potvrdí Ježišovu identitu ohlásenú prvou vetou evanjelia: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“  Markov človek Ježiš („syn človeka“, „syn Dávidov“, „syn Márie“) je tak zároveň a predovšetkým Bohom („Boží Syn“, „Boží svätý“, „Mesiáš“, „syn Požehnaného“). Naplnením a prekonaním starozákonných božích prisľúbení potvrdzuje a súčasne prevyšuje dovtedajší židovský obraz Boha.

„Celé Markovo evanjelium nás chcelo priviesť k tomuto videniu Boha v ukrižovanom človekovi. Konečne ho poznávame takého, aký je... Jediným autentickým interpretom kríža je osoba najmenej vhodná, ktorá nemá žiadny titul, ale záporné označenie – pohan, veliteľ popravnej čaty, bezbožný kat spravodlivého. Má človek vôbec iný uhol pohľadu, aby pochopil Boha, než pohľad z vlastnej bezbožnosti?... Až tu sa rodí viera bez nebezpečnej dvojznačnosti. Všetko tajomstvo je odstránené a tak prvýkrát chápeme, kto je Ježiš a kto je Boh. Toto dvojité poznanie je vzájomne neoddeliteľné a taktiež ho nemožno oddeliť od kríža. Veď Ježiš je Boh, pretože umiera týmto spôsobom; a onen Boh, ktorého nikto nikdy nevidel, je tento človek... Na Ježišovom kríži sa zjavuje, kto je Boh a aký je: Boh je niekto, kto takto miluje, a kto takto miluje, je Boh.“ (Silviano Fausti: Nad evangeliem podle Marka)

Čitateľ textu listujúc stránku za stránkou opatrne hľadá slová a odvahu, podobne ako evanjeliové postavy. Akoby autorovi nešlo o nič iné, len aby nás doviedol k rovnakému vyznaniu: „Je to naozaj Boží Syn!“ Lebo až po umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiš došiel, aby tomu ľudia uverili, keď nestačilo slovné ohlasovanie a zázračné skutky prejavujúce jeho moc.

foto: http:magicstatistics.com

Viera a šport: súperi či spoluhráči?

„Modlitby domácich fanúšikov v hokejovom stánku boli vyslyšané. Brankár opäť ustrážil svoju svätyňu. Potvrdil svoje pevné miesto v národnom hokejovom panteóne a budú ho uctievať generácie. Za povzbudzovanie sa priaznivcom odvďačil tradičným rituálom klaňania sa na všetky svetové strany po záverečnej siréne. Oslavné chorály dnes budú ešte dlho zvelebovať našich hrdinov ulicami mesta...“

Športujú, lebo neveria

Moderní sociológovia napísali už nejeden odborný článok o presune náboženskej terminológie do športovej sféry. K uvedenému komentátorskému príspevku môžeme doplniť ďalšie výrazy: „naším krédom je vyhrať, nielen sa zúčastniť“, „jeho dlhoročná vernosť farbám jediného klubu je nevídaná“, „víťazstvo sme ustrážili vďaka obete nebojácneho obrancu“, „futbalový turnaj je pre miestnych priaznivcov povinným každoročným sviatkom, ich absencia by sa považovala za neodpustiteľný hriech“ a podobne. Používanie religiózneho jazyka v športe nie je iba vonkajším javom. Súvisí s vnútorným odklonom dnešného západného človeka od vyznávania určitého náboženstva v tradičnej forme. Český psychológ Pavel Řičan pri opise sekularizácie u našich susedov vyratúva podoby, ktoré na seba potláčaná religiozita berie. Prejavuje sa „v astrológii, v joge a v rôznych meditačných programoch bez explicitného náboženského rámca, v psychoterapii, alternatívnej medicíne, v praktikovaní rozmanitých návodov na šťastný a úspešný život, v ekologickom hnutí, v kulte športových a iných mediálnych hviezd, v politickom extrémizme atď.“ Takto máme do činenia s pestrou škálou tzv. kryptonáboženstiev. Fenomén, ktorý sa za náboženstvo nepovažuje, spĺňa náboženskú funkciu človeka. Športu v jeho aktívnom praktizovaní ale aj v pasívnom sledovaní tu patrí popredná priečka. Lapidárne tento stav vyjadrila postava českého filmu Horem pádem (2004). Ultrapriaznivec pražského futbalového klubu v podaní Jiřího Macháčka vyzná prosto: „Bůh není. Proto fandím.“

Veria, aby vyhrali

Hráči netrpezlivo vybehujú na zelený trávnik. Kamera si nájde obávaného útočníka. Kanonier so zatvorenými očami pobozká prívesok a trikrát sa prežehná. Kresťania pri televíznych obrazovkách ho obdivujú pre nebojácnosť vyznať svoju vieru pred celým svetom. Problém vzniká, ak sa náš favorit začne na ihrisku správať nielen nešportovo, ale až „nekresťansky“. Keď neskôr v novinách čítame o jeho alkoholickom vyčíňaní v nočných kluboch a pravidelnom striedaní mileniek, radšej na jeho predzápasové prekríženie sa zabudneme. Ak prvé riziko predstavuje nahradenie náboženstva športom, druhá diskutabilná interakcia týchto javov spočíva vo využívaní prvého k dosiahnutiu úspechu v druhom. Viera v Boha nemá zásadný vplyv na osobné presvedčenie jednotlivca, ani na jeho konanie. Životnou prioritou je dosiahnuť kariérne maximum, ktorému sú podriadené ostané činnosti a záujmy. Športovec tak musí prispôsobiť svoje stravovacie návyky a disciplinovane trénovať. Lenže ani najheroickejšia príprava ešte automaticky neznamená následný triumf. Tu musia pomôcť „vyššie sily“. Preto sa nosia amulety na krku a prstene na rukách, hoci do športového zápolenia priamo nepatria, skôr ho obmedzujú. A preto pozorujeme rôznorodé rituály prechádzajúce do poverčivosti až mágie. Africký šaman tancom a podivnými zvukmi požehnáva olympijský štadión, brankár začína každý duel rovnakým poklopaním tyčí, na zástavách v hľadisku nájdeme nápis „Aj Boh je belasý“ alebo „Thank you God for Satan“, z reproduktorov sa ozývajú prosebné hymny typu „Nech bože dá, nech bože dá, ten víťazný gól...“ a zanietený tipér s tiketom v ruke doma na gauči spína ruky a zvoláva všetky nebeské mocnosti. „Futbalisti Žiliny sa môžu za úspech modliť v kaplnke na štadióne,“ týmto titulkom uviedol jeden z denníkov článok o prvom modlitebnom priestore svojho druhu na Slovensku v jeseni minulého roku. Hrozí, že Boh bude stlačený do zázračnej dopingovej dávky, ktorú nebude trestať žiadna športová asociácia.

Veríme a ako veriaci športujeme

V sedemdesiatych rokoch sa skupina dobrovoľníkov vo Veľkej Británii rozhodla založiť kresťanské spoločenstvo, ktoré sa bude orientovať na pastoráciu v športovom svete. Prijali názov Christians in Sport (Kresťania v športe) a v roku 1980 boli zaregistrovaní ako charitná organizácia. Jej prvý platený riaditeľ reverend Andrew Wingfield Digby bol v roku 1988 menovaný za kaplána pre Letné olympijské hry v Soule. Hnutie funguje dodnes s heslom: „Našim poslaním je získať svet športu pre Krista.“ Vo svojej päťročnici na roky 2008 až 2013 stanovujú svoje štyri priority: 1. evanjelizácia športovcov, ktorí nie sú kresťania; 2. podpora a poskytnutie duchovného programu kresťanským športovcom; 3. kontakt s partnermi a sponzormi hnutia; a 4. rozširovanie aktivít na medzinárodnej športovej úrovni. Katolíckou obdobou tohto anglického protestantského úsilia – omnoho mladšou a neskúsenejšou – je Catholic Sports International (Medzinárodné katolícke športové hnutie). Vzniklo v posledných rokoch inšpirované príhovormi a osobným svedectvom pápeža Jána Pavla II. Ten počas Veľkého Jubilea v Ríme športovým predstaviteľom i aktérom zdôraznil, že je potrebné „vzdávať vďaky Bohu za dar športu, v ktorom ľudská osoba cvičí svoje telo, intelekt a vôľu, rozpoznávajúc tieto schopnosti ako rozmanité dary svojho Stvoriteľa. Športovanie sa dnes stalo veľmi dôležitým, keďže môže povzbudiť mladého človeka k rozvoju dôležitých hodnôt ako vernosť, vytrvalosť, priateľstvo, zdieľanie a solidarita.“ Známy lyžiar na Petrovom stolci pol roka pred svojou smrťou dal zriadiť Oddelenie pre Cirkev a šport pri Pápežskej rade pre laikov. Minulý mesiac sa dokonca objavili správy, že po beatifikácii by mohla byť bývalá hlava Katolíckej cirkvi vyhlásená za patróna športovcov. Spomeňme ešte „ekumenickú iniciatívu More than Gold (Viac než zlato) zameranú na poskytnutie duchovnej a materiálnej pomoci návštevníkom, účastníkom i dobrovoľníkom“ na XXI. Zimných olympijských hrách, ktorej činnosť vyzdvihol Benedikt XVI. v liste arcibiskupovi Vancoveru J. Michaelovi Millerovi.

„Sme uchvátení, keď kresťania vidia šport ako Boží dar, ktorým môžu budovať spoločenstvo so svojimi tímovými spoluhráčmi aj s tými, proti ktorým hrajú. Nadchýna nás, keď športovci najprv nasledujú Ježiša a usilujú sa o dospievanie vo viere tým, že sa angažujú vo veľkých cirkvách, kde môžu napredovať v raste ako nasledovníci Ježiša. Skutočná radosť je, keď ich vlastné cirkvi povzbudzujú ostať vo svojich športových kluboch a začať celý proces ešte raz tým, že sa budú modliť za priateľov, súťažiť spôsobom, ktorý chváli Boha na ihrisku i mimo neho, a rozprávať o radostnej zvesti Ježiša Krista svojim spoluhráčom.“ (Christians in Sports)

Medaily nie sú len tri

Zisťujeme, že nahradenie náboženstva športom človeka ochudobňuje a účelové využívanie viery na dosahovanie úspechov je karikatúrou ľudských duchovných dispozícií. Uvedené kresťanské skupiny i pápež Jána Pavol II. obzvlášť odhaľujú správny prístup, ktorý má veriaci človek zaujať k športovaniu. Je potrebné vnímať ho ako Boží dar, ktorým nielenže rozvíjame svoje telesné a pohybové talenty, ale zároveň ním môžeme žiť svoju vieru. Psychologickým úžitkom je odreagovanie agresivity a negatívneho napätia vhodným spôsobom, ktoré by sa vyplavilo na povrch v zhubnejších formách. Na druhej strane, ozývajú sa aj hlasy varujúce pred nadmerným nárastom násilia v športových zápoleniach. Práve kresťan by mal vniesť do nervóznych zápasov pokojného ducha, vzájomný rešpekt medzi rivalmi a zmysel pre fair play. Nejeden kaplán aktívne hrajúci nižšie futbalové súťaže potvrdí zníženú frekvenciu vulgarizmov u svojich spoluhráčov. Kto verí, nehrá len pre víťazstvo, hoci túto túžbu mu nemožno uprieť. Jeho úloha je preto dôležitá aj v umení „stráviť prehru“. Svätý Pavol nám upriamuje pozornosť na „neporušený veniec“ – prvú cenu, ktorú môže získať nielen najpomalší maratónec, ale aj ten, kto do cieľa ani nedobehne.

„Každý kresťan je povolaný stať sa silným atlétom Krista, to znamená, verným a odvážnym svedkom jeho evanjelia. Aby to dosiahol, musí vytrvať v modlitbe, cvičiť sa v cnosti a vo všetkom nasledovať svojho božského Majstra.“ (Ján Pavol II.)

foto: www.christiansinsport.org.uk, www.motivatedphotos.com

Prečo oni nie? Skôr prečo ja áno

7. marec 2010: Tretia pôstna nedeľa

Lk 13,1-9

Rok 2010 má za sebou ešte len dva mesiace a svet už zažil niekoľko obrovských katastrof. Predovšetkým zemetrasenie na ostrove Haity podnietilo ľudí z celej zemegule pomôcť. Ale ničivý živel zasiahol aj Čile a búrka Xynthia sa prehnala Európou. A na Zemplíne prežívame idylickú zimu. Snehu nám konečne bolo dopriate, žiadne kalamity, prečo. Prečo je jedna krajina zrovnaná so zemou a druhá si žije ako v rozprávke? Prečo zo sekundy na sekundu zomrú tisíce a inde sa veselo neohrozene zabávajú? „My še tu ľepši modlime,“ pyšne a s úsmevom neraz komentujeme situáciu. Práve tomuto postoju nás chce Ježiš vystríhať.

Dozvie sa „o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí“. Prinášali krvavú zvieraciu obetu, keď ich vojaci prepadli a zabili, hoci nevedno za aký zločin. Ľudia si to hneď domysleli – tí Galilejčiania museli byť poriadni hriešnici, keď Boh dopustil, aby boli zavraždení počas prinášania obiet! Ďalší osemnásti boli usmrtení pri zrútení veže v Siloe. Prečo práve títo neprežili tragickú náhodu, kým ostatných Jeruzalemčanov nezasiahla? Lebo „boli väčší vinníci“? „Nie,“ protestuje Ježiš v dvakrát opakovanej vete „ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne.“

Náš pohľad musí byť presmerovaný z nich na nás. Je trúfalé, ba zlé riešiť vinu a morálnu zodpovednosť nešťastne usmrtených závermi, že „sami si za to môžu, Boh ich takto potrestal...“ Inokedy sa vyjadrujeme slovami „ich život dozrel, preto ich Boh povolal, aby ich uchránil pred ešte väčším zlom (hriechom!)“. Všetky podobné dohady sú len márnym ľudským úsilím pochopiť zomieranie iných – prirodzené i neprirodzené, tragické i pokojné. To pravé úsilie má viesť k zmene otázky z „prečo oni zomreli?“ na otázku „prečo ja žijem?“. Figovník žije, lebo dostal ďalší rok, aby priniesol ovocie, hoci by „si zaslúžil“ byť zrúbaný hneď. Aj ja žijem preto, aby som priniesol viac ovocia než doteraz. Nazdávam sa, že som spravodlivý, že na mne už nie je nič zlepšovať? Som dokonalý? „Ak si niekto myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol,“ pripomína svätý Pavol. Každý je k tejto ostražitosti a k snahe o lepší život pozvaný zvlášť teraz v pôste.

Pred pár týždňami vyšla kniha s názvom Martin Šinaľ – Zamilovaný do Boha. Autorská dvojica Martina Poláková a Ondrej Sukeľ zozbierali svedectvá ľudí, ktorých životy sa popreplietali so životom tohto mladého kňaza. Zomrel tragicky počas ťažby dreva pri ceste pred troma rokmi. „Vodič pravou prednou časťou zachytil Martina, ktorý stál pri pravom okraji cesty v smere jeho jazdy. Stret Martina s autom bol sekundovou záležitosťou. Pre Martina posledný moment života. Pre ľudí, ktorí prispeli do tejto knihy, je to zásadný zlom v ich životoch, do ktorých Martin patril.“ Mal tridsať rokov. Dovtedy ako kaplán pôsobil v Humennom, Košiciach, Prešove a Michalovciach. Publikácia vyjadruje zármutok jeho známych zo všetkých týchto farností nad jeho nečakanou smrťou, ale aj radostné spomienky na spoločné prežité chvíle. Pri listovaní jej stránok sa ťažko ubránite dojmu, že jeho kňazské svedectvo inšpirovalo mnohých nielen počas jeho života, ale aj naďalej. Smutné spomínanie je nahradené novým nadchnutím sa pre Boha a službu blížnym. Náklad 500 kusov sa rozobral ihneď, mnohí čakajú na dotlač.

Tragické udalosti vo svete a zvlášť v životoch našich blízkych nás stavajú pred otázku. Nemáme sa pýtať, „prečo oni už nežijú?“, ale „prečo ja ešte žijem?“. Lebo dostávame ďalší deň, ďalší rok, ďalšiu šancu na prinášanie ovocia. Nie aby sme vyznali, že „my še ľepši modlime“, ale aby sme si uvedomili, že treba sa nám modliť ešte lepšie, že treba nám lepšie žiť.

Gibsonov nekresťanský Kristus III.

Gibsonovu inovatívnu imagináciu – nepopierajúc jej účinok na emočné vnímanie diváka – je potrebné spomedzi hľadaných hodnoverných prameňov vylúčiť hneď na začiatku. Povraz zo zdochnutého osla pri Judášovej samovražde a androgýnny Satan držiaci dieťa (pripomínajúce malého starého Benjamina Buttona) ako diabolský výsmech tradičnej scény Matky s dieťaťom sú originálne, no pripisovať im historickú autentickosť by bolo naivné.

Ani mystické diela dvoch charizmatických mníšok nepatria medzi hodnoverných svedkov. Bolestné umučenie nášho Pána Ježiša Krista Nemky Anny Kataríny Emmerichovej (1774-1824) a Mystické mesto Božie Španielky Márie Agredy (1602-1665) režiséra rozhodne inšpirovali. Od prvej menovanej prebral napríklad meno Pilátovej ženy (Claudia), stotníka Abenadera i vojaka, ktorý prebodol Ježišovi bok (Cassius). Cirkevní predstavitelia počas stáročí kolíšu medzi protikladnými pozíciami. Raz tieto knihy nekompromisne kritizujú a považujú za bludárske. Inokedy ich odporúčajú veriacim a cenzori im udeľujú Nihil obstat (latinsky „nič neprekáža, nestojí v ceste“ - táto pečať na publikácii katolíkovi dosvedčuje, že v nej nenájde nič protirečiace cirkevnej doktríne, teda netýka presnosti historických dát, ale neporušenosti pravoverného učenia). Rovnako by sa dalo chápať aj pápežovo údajné „bolo to presne takto“. Abstrahujúc od konkrétnych filmárskych avantúr a ich nároku či rezignácie na historickosť, teologická výpoveď Umučenia Krista je v súlade s cirkevnou ortodoxiou – takto vraj bol pápežov výrok myslený. Lenže detailnejší rozbor nám ukáže pravý opak. Kristologický koncept filmu stojí v rozpore k evanjeliám, cirkevnej tradícii i kresťanstvu vôbec.

Ďalším zdrojom k porovnaniu sú mimobiblické spisy o Ježišovi a sakrálna ikonografia vychádzajúca z tradície a ľudovej zbožnosti. Tam nachádzame mená zločincov ukrižovaných vedno s Ježišom – Dismas a Gesmas (Evanjelium podľa Nikodéma), tam spoznávame Veroniku (napr. Smrť Piláta) i matku Máriu na krížovej ceste, hoci kánonické evanjeliá o nich mlčia. Spisy však pochádzajú najskôr z konca druhého storočia, obsahujú mnoho legendárnych prvkov, a preto sú tiež ako historické zdroje nepostačujúce.

Kritický pohľad tak nemôže smerovať nikam inam, než na stránky Nového zákona. Za najstarší spis je považovaný Prvý list Solúnčanom, nasledujú niektoré ďalšie Pavlove listy a až potom evanjeliá. Evanjelium je špecifický literárny druh zaoberajúci sa osobou a životom Ježiša Krista. Renomovaný biblický odborník R. E. Brown vo svojej príručke An Introduction to the New Testament rozlišuje:
a) Portrét aktuálneho Ježiša zahŕňajúci záujem o všetky detaily týkajúce sa jeho osoby – presný dátum narodenia a smrti, podrobnosti o rodičoch a rodine, ako vyzeral, čo rád jedol a pil a pod. Spis tohto typu nemáme a aj zachované evanjeliá sú na takéto informácie chudobné.
b) Portrét historického Ježiša, teda vedecký konštrukt postavený na čítaní pod povrchom evanjelií. Tie sú zoblečené zo všetkých nánosov, ktoré boli pridané počas niekoľkých desaťročí medzi ukrižovaním a písomnými záznamami. Obraz takéhoto Ježiša sa však mení prijatím nových metód a kritérií. Ďalšou jeho slabinou je nedostatok stopercentne prijateľných dôkazov. Výsledkom skúmania sú napokon minimálne rysy všeobecného vedeckého konsenzu.
c) Portrét namaľovaný evanjelistom predstavujúci evanjeliového Ježiša. Pochádza z jeho dômyselne selektívneho usporiadania materiálu o Ježišovi s úmyslom podporiť a posilniť vieru konkrétnej komunity. „Evanjelista použil len tie informácie, ktoré slúžili tomuto účelu, a potreby predvídaných poslucháčov ovplyvnili obsah aj formu,“ vysvetľuje Brown. „Toto je dôvod, prečo sa evanjeliá napísané rôznymi evanjelistami pre rôznych poslucháčov v rôznych dekádach musia líšiť.“

Spomedzi všetkých spisov patriacich na policu so štítkom „Evanjeliá“ je najstaršie a najpôvodnejšie Markovo. Vzniklo okolo roku 70. „Aby sme dokázali zhodnotiť, čím tento najstarší zachovaný písomný portrét prispel k nášmu kresťanskému dedičstvu, treba sa nám zamyslieť, čo by sme vedeli o Ježišovi, ak by sme mali len Pavlove listy. Mali by sme veľkolepú teológiu o tom, čo Boh vykonal v Kristovi, ale Ježiš by zostal bez tváre. Markovi prináleží pocta za to, že nám namaľoval túto tvár...,“ uzatvára americký profesor.

Očitý pozorovateľ teda neexistuje. Svedkovia, ktorých máme k dispozícii, nemôžu byť považovaní za absolútne hodnoverných. Napriek svojim obmedzeniam, kto Ukrižovaného vidí ostrejšie než Marek?

foto: www.allmoviephoto.com

Čokoládový zajac za zmŕtvychvstanie

Daniel má po dvadsiatke a odmalička žije v ústavnej starostlivosti pre mentálne postihnutých. Pravidelne s ním mávam teologické dišputy na hodinách náboženstva.

Naposledy sme spoločne pozerali recitál Credo. Pochádza z produkcie bývalých narkomanov a narkomaniek Komunity Cenacolo a prvýkrát ho predstavili na festivale Festa della vita v talianskom Saluzze minulé leto. Scenár nesie názov podľa Apoštolského vyznania viery, ktoré pre vystúpenie nahovorila zakladateľka Matka Elvíra. Na začiatku sú Adam a Eva pokúšaní hadom, dej sa cez výber známych biblických príbehov dostane až k Ježišovej Veľkej Noci. Pre krátkosť času som video preklikal a pustil až pribíjanie na kríž.

„Ale to nie je skutočný Ježiš, to je len herec,“ protestuje Daniel.

„Jasné, že to je len herec, ale presne nám ukazuje, čo Ježiš zažil,“ snažím sa zmierniť jeho pochybnosti.

„Veľmi dobre to hrá,“ stupňuje svoje prežívanie Daniel, „nikto by to nevedel tak dobre zahrať, nikto na svete.“ Herec na kríži amatérsky predstiera bolesť, otvára ústa v snahe verne kopírovať na playback pustené posledné Ježišove slová a napokon vydýchne.

„To je skutočná krv, to nie je akože...,“ môj spoludivák nemôže odlepiť oči od obrazovky. Nekomentujem.

„Ale on vstane z mŕtvych,“ pokojne vyhlási.

„Nevstane,“ protestujem. Nechápavo na mňa pozrie.

„Vstane, stavme sa.“

„Nevstane, stavme sa.“

„O čo?“

„Ty povedz.“

Po chvíľkovom zadumaní a koktaní zo seba vypustí: „Ak vstane z mŕtvych, donesiete mi čokoládového zajaca.“

„Dobre, ruku na to. Prebi.“

Sústredene čakáme.

„Aha, nevstal, už je koniec, už je pochovaný, vypni televízor,“ pokúšam sa predčasne ukončiť predstavenie. „Veď už je v hrobe, daj mi ovládač, prehral si.“

„Nieee... Čakaj!“ Zámena vykania a tykania je u Daniela v emočnom napätí bežná.

A vtedy príde tá veta:

„Ježiš predsa nie je taký hlúpy, aby nevstal z mŕtvych.“

Stíchnem. Ježiš sa o chvíľu zjaví v bielom rúchu za majestátnej hudby a víťazoslávnej Danielovej radosti. A ja vtláčam jeho argument do svojej mysle tak, aby z nej už nikdy nevypadol.

foto: archív autora, mladifest.com