7. marec 2010: Tretia pôstna nedeľa
Lk 13,1-9
Rok 2010 má za sebou ešte len dva mesiace a svet už zažil niekoľko obrovských katastrof. Predovšetkým zemetrasenie na ostrove Haity podnietilo ľudí z celej zemegule pomôcť. Ale ničivý živel zasiahol aj Čile a búrka Xynthia sa prehnala Európou. A na Zemplíne prežívame idylickú zimu. Snehu nám konečne bolo dopriate, žiadne kalamity, prečo. Prečo je jedna krajina zrovnaná so zemou a druhá si žije ako v rozprávke? Prečo zo sekundy na sekundu zomrú tisíce a inde sa veselo neohrozene zabávajú? „My še tu ľepši modlime,“ pyšne a s úsmevom neraz komentujeme situáciu. Práve tomuto postoju nás chce Ježiš vystríhať.
Dozvie sa „o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí“. Prinášali krvavú zvieraciu obetu, keď ich vojaci prepadli a zabili, hoci nevedno za aký zločin. Ľudia si to hneď domysleli – tí Galilejčiania museli byť poriadni hriešnici, keď Boh dopustil, aby boli zavraždení počas prinášania obiet! Ďalší osemnásti boli usmrtení pri zrútení veže v Siloe. Prečo práve títo neprežili tragickú náhodu, kým ostatných Jeruzalemčanov nezasiahla? Lebo „boli väčší vinníci“? „Nie,“ protestuje Ježiš v dvakrát opakovanej vete „ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne.“
Náš pohľad musí byť presmerovaný z nich na nás. Je trúfalé, ba zlé riešiť vinu a morálnu zodpovednosť nešťastne usmrtených závermi, že „sami si za to môžu, Boh ich takto potrestal...“ Inokedy sa vyjadrujeme slovami „ich život dozrel, preto ich Boh povolal, aby ich uchránil pred ešte väčším zlom (hriechom!)“. Všetky podobné dohady sú len márnym ľudským úsilím pochopiť zomieranie iných – prirodzené i neprirodzené, tragické i pokojné. To pravé úsilie má viesť k zmene otázky z „prečo oni zomreli?“ na otázku „prečo ja žijem?“. Figovník žije, lebo dostal ďalší rok, aby priniesol ovocie, hoci by „si zaslúžil“ byť zrúbaný hneď. Aj ja žijem preto, aby som priniesol viac ovocia než doteraz. Nazdávam sa, že som spravodlivý, že na mne už nie je nič zlepšovať? Som dokonalý? „Ak si niekto myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol,“ pripomína svätý Pavol. Každý je k tejto ostražitosti a k snahe o lepší život pozvaný zvlášť teraz v pôste.
Pred pár týždňami vyšla kniha s názvom Martin Šinaľ – Zamilovaný do Boha. Autorská dvojica Martina Poláková a Ondrej Sukeľ zozbierali svedectvá ľudí, ktorých životy sa popreplietali so životom tohto mladého kňaza. Zomrel tragicky počas ťažby dreva pri ceste pred troma rokmi. „Vodič pravou prednou časťou zachytil Martina, ktorý stál pri pravom okraji cesty v smere jeho jazdy. Stret Martina s autom bol sekundovou záležitosťou. Pre Martina posledný moment života. Pre ľudí, ktorí prispeli do tejto knihy, je to zásadný zlom v ich životoch, do ktorých Martin patril.“ Mal tridsať rokov. Dovtedy ako kaplán pôsobil v Humennom, Košiciach, Prešove a Michalovciach. Publikácia vyjadruje zármutok jeho známych zo všetkých týchto farností nad jeho nečakanou smrťou, ale aj radostné spomienky na spoločné prežité chvíle. Pri listovaní jej stránok sa ťažko ubránite dojmu, že jeho kňazské svedectvo inšpirovalo mnohých nielen počas jeho života, ale aj naďalej. Smutné spomínanie je nahradené novým nadchnutím sa pre Boha a službu blížnym. Náklad 500 kusov sa rozobral ihneď, mnohí čakajú na dotlač.
Tragické udalosti vo svete a zvlášť v životoch našich blízkych nás stavajú pred otázku. Nemáme sa pýtať, „prečo oni už nežijú?“, ale „prečo ja ešte žijem?“. Lebo dostávame ďalší deň, ďalší rok, ďalšiu šancu na prinášanie ovocia. Nie aby sme vyznali, že „my še ľepši modlime“, ale aby sme si uvedomili, že treba sa nám modliť ešte lepšie, že treba nám lepšie žiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára