Oslovia Boží

Pápež Benedikt XVI. vo svojej autobiografii opisuje svoju biskupskú službu prirovnaním seba k „ťažnému oslovi“. Vychádza zo 73. žalmu „...pred tebou som bol ako nerozumné dobytča. Ale ja som stále pri tebe...“ a pomáha si výkladom sv. Augustína. Aj ten bol biskupom a práve obrazom osla niekoľkokrát písal o tomto poslaní. „Podobne, ako je ťažné zviera roľníkovi najbližšie a pracuje pre neho, tak je Augustín práve v tejto pokornej službe celkom blízko pri Bohu, celkom v jeho rukách, celkom jeho nástrojom – ani by nemohol byť bližšie ku svojmu Pánovi, ani by preň nemohol byť dôležitejším.“ Joseph Ratzinger si do svojho biskupského erbu vybral aj medveďa, ktorého spomína legenda o sv. Korbiniánovi, zakladateľovi Freisinského biskupstva, na ktorého stolec zasadol. „Naložený medveď, ktorý svätému Korbiniánovi nahradil koňa alebo skôr osla, sa stal jeho oslom – proti svojej vôli. Nebol tak a nie je obrazom toho, čo mám robiť a čím som?... ja som medzitým zaniesol svoj batoh až do Ríma a už dlhší čas s ním putujem po uliciach Večného mesta. Neviem, kedy budem prepustený, ale viem, že aj o mne platí: Stal som sa tvojím ťažným oslom, a vďaka tomu, práve vďaka tomu som pri tebe.“ Takto končí životopisnú knihu Z môjho života napísanú pred nástupom na Petrov stolec.

Ježiš si pre svoj príchod do Jeruzalema vyberá „osliatko, na ktorom ešte nijaký človek nesedel“. „Pán ho potrebuje“, povie dvom poslom, aby to povedali majiteľom a týmito slovami zviera získajú, odviažu a privedú k Ježišovi. „Neodväzuje každý z vás v sobotu svojho vola alebo osla od jasieľ a nevodí ho napájať?“ spýta sa vyčítavo Ježiš na inom mieste Lukášovho evanjelia predstaveného synagógy, ktorý protestuje proti sobotňajšiemu uzdravovaniu. Sobota bola dňom odpočinku od práce aj pre ľudí, aj pre ťažný dobytok – vtedy nepracuje a ak ho odviažu, tak len preto, aby ho napojili. Tentoraz je oslík „oslobodený“ pre úplne novú „misiu“. Hoci si ju pripomíname na Kvetnú nedeľu, v skutočnosti sa s najväčšou pravdepodobnosťou odohrala v sobotu – sabat, siedmy deň židovského týždňa. „Pán ho potrebuje“, aby na ňom slávnostne vstúpil do Jeruzalema.

„Nehanbi sa za to, že si Božím ťažným zvieraťom: Budeš niesť Krista, nepoblúdiš; ideš po správnej ceste, to on na tebe sedí. Kiežby na nás sedel Pán a viedol nás, kam chce on: Sme jeho osedlaným zvieraťom a ideme do Jeruzalema. Ak na nás sedí on, nebudeme obťažení, ale povznesení. Ak nás vedie on nezablúdime.“ (sv. Augustín: Sermo 189)

Ak si Ježiš vybral apoštolov, aby pokračovali v jeho diele, ak rozposlal ďalších 72 učeníkov, ak boli potrební tí dvaja, ktorých dnes poslal do najbližšej dediny a ak sa nezaobišiel ani bez (hlúpeho) osliatka – nie je potom pochybné tvrdiť, že sa zaobíde aj bez nás? Pán potrebuje každého (a vyhnime sa filozofickej apológii Boha, ktorý vo svojej dokonalosti nepotrebuje nikoho a nič). Na druhom mieste, ak takí velikáni Cirkvi ako sv. Augustín či súčasný Svätý Otec hovoria o svojej službe Bohu ako o namáhavej práci ťažného osla, nemohli by sme si v tomto zvierati predstaviť aj seba? Keď sa Boží syn uponížil tak, že „podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“, nemá sa aj človek vžiť až do úlohy osla? Väčšou celebritou medzi biblickými zvieratami je ovečka, ktorú pastier vyhľadá, aj keď má ešte 99 ďalších, a vezme ju na plecia – neraz aj z nás boli stratené ovce. Teraz Pána berie na plecia „osliatko, na ktorom ešte nijaký človek nesedel“ a kiežby to platilo aj o nás, kiežby sme už na svoje ramená nevzali nikoho iného. Odviažu ho a naložia naň svätý náklad. Služba Bohu človeka oslobodzuje a zároveň zaťažuje – „moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké“ – ale nadovšetko zaručuje Pánovu blízkosť. Nezdráhajme sa ani my byť „ťažnými oslami“ pracujúcimi pre Pána a s ním.

foto: internet