Hriešnosť Cirkvi

21. marec 2010: 5. pôstna nedeľa

Jn 8,1-11

Originálnu interpretáciu „evanjelia o cudzoložnici“ predstavuje Karl Rahner v texte z roku 1947. Kandidátku na ukameňovanie neopisuje ako konkrétnu hriešnicu (Máriu Magdalénu či azda inú ženu), ani v prenesenom význame ako hociktorého jednotlivca, ktorého na lavicu obžalovaných tlačí pohoršená verejnosť. Túto postavu typologicky stotožňuje rovno so samotnou Cirkvou. Farizeji a zákonníci všetkých čias ju znova a znova privádzajú pred Učiteľa ukazujúc na jej hriechy, z ktorých sa nemôže vyhovoriť (dôkazy sú nevyvrátiteľné, bola prichytená in flagranti). Žena sa neospravedlňuje, nevyhovára, lebo obvinenia sú pravdivé. Vedomá svojej viny mlčí v zabudnutí na svoju dôstojnosť. Bez tejto úprimnosti a poníženosti by nikdy nemohla byť svätou. Teraz stojí pred tým, kto sa za ňu obetoval až na smrť, kto dokonca pozná jej hriechy omnoho lepšie než jej žalobcovia. A Ježiš zostáva ticho, ktoré trvá dlhé stáročia. Do prachu píše jej hriechy (veď koľko ich je!) a ženu súdi práve tichom svojej lásky odpúšťajúcej vinu. „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí kameň.“ Po tomto rozsudku aj oni zmĺknu a jeden po druhom storočie za storočím odchádzajú. Nakoniec Učiteľ ostane so ženou sám. „Ani ja ťa neodsudzujem.“ Pobozká ju na čelo a povie: „Moja nevesta, Svätá Cirkev.“

Farizeji a zákonníci dneška sú omnoho prefíkanejší. Pútavým spôsobom falšujú históriu, ktorú nekritickí konzument zábavného priemyslu môže prijať za skutočnú (včera mal slovenskú televíznu premiéru Da Vinciho kód). Letecky si všimnú prebiehajúci súd s učiteľom tanca v Prešove (ktorého vina je preukázateľná), ale domáce či zahraničné obvinenia kňazov, rehoľníkov a katolíckych pedagógov (často nepreukázateľné, ešte že majú slovíčka „údajne“ a „vraj“) rozpitvú až do žalúdka. Samozrejme, o obhájení nespravodlivo obvinených sa nehovorí. Snaha ukameňovať Cirkev je dnes módou, biznisom, demagógiou i zábavou. Smrť Cirkvi – to by bol úspech...

Tí, o ktorých najmenej platí, že sú bez hriechu, dnes nejeden kameň predsa len hodia, ale nakoniec aj tak odídu a svoje zlovestné dielo nedokončia. Veriaci sa nebojí – „ani pekelné brány ju nepremôžu“, ani vlastnými hriechmi zvnútra, ani útokmi zvonku. Nestojíme tu pred otázkou, či sa k nim pridať alebo nie, či hádzať kameňmi alebo sa stiahnuť, čo je pravdivé obvinenie a čo nie. Najväčšia výzva zarezávajúca do každej a jednej kože zvlášť znie: „Máš v sebe toľko úprimnosti, aby si pochopil, že tá žena si ty?“ Ak pristúpiš k Ježišovi so zákernosťou farizejov, raz od neho odídeš nezmierený. Ak pred neho prídeš so sklonenou hlavou priznávajúcou svoju(!) vinu, zostaneš až po vynesenie rozsudku nie smrti ale lásky.

Veľkonočná spoveď, ktorú podstúpime v najbližších dňoch, má byť takýmto stretnutím. Kľaknime ku kňazovi pred Boha nie s výpočtom cudzích hriechov, slúžiacich ako výhovorka a zakrývanie vlastných zlyhaní, ale s radikálnou sebakritikou: „Pane, priznávam, že som hriešny. Odpusť mi a uzdrav ma. Očisť a uzdrav svoju Nevestu Cirkev.“