Gibsonov nekresťanský Kristus IV.

Zoberme do rúk Markovo evanjelium, ale ponechajme bokom otázky, kto je jeho autorom, prečo a komu píše. Rovnako sa vyhneme mikroskopickej analýze textu, ktorá by chcela hľadať aktuálneho či historického Ježiša. Východiskom nech je téza, že „zmysel Markovho evanjelia leží na povrchu“ (Gundry). Takýmto spôsobom neuchopujeme spis ako univerzitní akademici ale ako veriaci kresťania – takto sa Biblia číta a počúva od počiatku. Vďaka tomuto čítaniu a vďaka prijatiu „zmyslu na povrchu“ majoritou čitateľov bolo Evanjelium podľa Marka zaradené do katolíckeho posvätného kánonu (Nový a Starý Zákon). Pápež Benedikt XVI. v knihe Ježiš Nazaretský píše: „Domnievam sa, že práve tento Ježiš – Ježiš evanjelií – je historicky zmysluplnou a hodnovernou postavou.“ Takáto postava je podľa hlavy Katolíckej cirkvi „oveľa logickejšia a aj z historického hľadiska zrozumiteľnejšia“ než rekonštrukcie modernej exegézy. Z troch možných portrétov Ježiša podľa Browna zamerajme pozornosť na evanjeliového, pričom pre názornosť si postačíme len s Markovým svedectvom. Výsledná Ježišova tvár bude ochudobnená o rozširujúce obzory ostatných troch evanjelií, no v prospech tohto prístupu stojí všeobecné uznanie Markovho evanjelia za najpôvodnejšie a najmenej „prikrášlené“.

Hneď prvá veta odhaľuje Ježišovu identitu – je jedinečným Synom Božím. Jeho biologický otec sa v celom texte nespomína. Matka vystupuje dvakrát, raz je označená menom Mária. Spolu s ňou sa objavujú aj Ježišovi bratia (Jakub, Jozef, Júda a Šimon) a sestry, ktorými rozumieme bratrancov a sesternice. Marek mlčí o narodení, detstve a dospievaní. Bez udávania bibliografických údajov začína Ježišov príbeh krstom, keď je hlavný hrdina už dospelým mužom. Ním prichádza Božie kráľovstvo na svet. Ježišovo človečenstvo je zvýraznené opakovaným poukazovaním na jeho city a potreby: „zľutoval sa“, „s hnevom si ich premeral“, „namrzený im povedal“, „s láskou naňho pozrel“; inokedy pociťuje hlad a smäd, unaví sa, spí, bojí sa smrti a pod. Samotná smrť je posledným dôkazom, že Ježiš je človek. Avšak, Ježiš má moc učiť a konať ako doposiaľ nikto iný. Čelí pokušeniam a odporu zo strany Satana, ale zázrakmi a uzdraveniami prejavuje svoju zvrchovanosť nad zlom akéhokoľvek druhu. Odpor zakúša aj zo strany ľudí, a to nielen farizejov a zákonníkov, ale aj svojich nasledovníkov. Tí mu nerozumejú, majú svoju predstavu o kráľovstve ako o bezprostrednom politickom triumfe. V polovici textu je jasné, že vo svojom prvoradom zámere (naučiť ľudí uznať ho za Božieho Syna) nedochádza k úspechu, a následne začne predpovedať svoje umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie. Učeníci stále nechápu a zlyhajú útekom, keď je Ježiš zajatý. Židovský veľkňaz i rímsky miestodržiteľ ho nespravodlivo odsúdia za pomoci sfanatizovaného davu a všetci si z neho robia posmech. V posledných chvíľach života sa zdá, že aj Boh ho opustil, no na tretí deň po smrti je jeho hrob prázdny. Vzkriesený sa zjaví Márii Magdaléne, potom ďalším a nakoniec je vzatý do neba.

Dôležité sú vyznania viacerých postáv. V prvej kapitole nečistý duch ústami posadnutého človeka kričí na Ježiša: „Viem, kto si: Boží svätý.“ Uprostred spisu mu vraví Peter, prvý medzi učeníkmi: „Ty si Mesiáš.“ Vzápätí si od Ježiša vyslúži pokarhanie „choď mi z cesty, satan“, lebo v tejto charakteristike nevidí jej vrchol – mučenícku smrť a zmŕtvychvstanie. V súdnom procese sa veľkňaz obžalovaného pýta: „Si ty Mesiáš, syn Požehnaného?“ Ježišova odpoveď znie: „Áno, som.“ Podobný dialóg sa odohrá u Piláta. No až pri pohľade na mŕtve telo na kríži sa nájde vojak, ktorý potvrdí Ježišovu identitu ohlásenú prvou vetou evanjelia: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“  Markov človek Ježiš („syn človeka“, „syn Dávidov“, „syn Márie“) je tak zároveň a predovšetkým Bohom („Boží Syn“, „Boží svätý“, „Mesiáš“, „syn Požehnaného“). Naplnením a prekonaním starozákonných božích prisľúbení potvrdzuje a súčasne prevyšuje dovtedajší židovský obraz Boha.

„Celé Markovo evanjelium nás chcelo priviesť k tomuto videniu Boha v ukrižovanom človekovi. Konečne ho poznávame takého, aký je... Jediným autentickým interpretom kríža je osoba najmenej vhodná, ktorá nemá žiadny titul, ale záporné označenie – pohan, veliteľ popravnej čaty, bezbožný kat spravodlivého. Má človek vôbec iný uhol pohľadu, aby pochopil Boha, než pohľad z vlastnej bezbožnosti?... Až tu sa rodí viera bez nebezpečnej dvojznačnosti. Všetko tajomstvo je odstránené a tak prvýkrát chápeme, kto je Ježiš a kto je Boh. Toto dvojité poznanie je vzájomne neoddeliteľné a taktiež ho nemožno oddeliť od kríža. Veď Ježiš je Boh, pretože umiera týmto spôsobom; a onen Boh, ktorého nikto nikdy nevidel, je tento človek... Na Ježišovom kríži sa zjavuje, kto je Boh a aký je: Boh je niekto, kto takto miluje, a kto takto miluje, je Boh.“ (Silviano Fausti: Nad evangeliem podle Marka)

Čitateľ textu listujúc stránku za stránkou opatrne hľadá slová a odvahu, podobne ako evanjeliové postavy. Akoby autorovi nešlo o nič iné, len aby nás doviedol k rovnakému vyznaniu: „Je to naozaj Boží Syn!“ Lebo až po umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiš došiel, aby tomu ľudia uverili, keď nestačilo slovné ohlasovanie a zázračné skutky prejavujúce jeho moc.

foto: http:magicstatistics.com